I.
Keď človek smúti, často nevidí ani zázračné veci. Bruno si teda vôbec nevšimol, že do ich bytu sa pred niekoľkými mesiacmi nasťahovala Žiarivka. Hniezdo mala priamo v jeho izbe, no rýchlo sa pohybovala po celom byte. Skrývala sa za obrazmi, knihami v knižnici a v iných úkrytoch, odkiaľ Bruna aj jeho mamu pozorovala.
Videla, že dlhé týždne po tatkovom pohrebe vedel Bruno zaspať iba s mamou v spálni. Často plakal, nekreslil ani sa nestaral o zvieratá, ktoré bývali v teráriách v jeho izbe. Jediné, čím sa zabával, boli videohry.
Videla aj to, ako mama často iba tak sedí na gauči a díva sa pred seba. Sledovala, ako v noci vstáva z postele, v kúpeľni si dáva do úst malú pilulku a zapíja ju vodou. Keď sa potom ráno zobudila, mala pod očami tmavé kruhy.
Žiarivka sledovala, ako plakali. Spolu aj každý zvlášť. Aj ona bola z toho ohromne smutná. Často si vtedy prezerala drobné nožičky a sama pre seba si povzdychla. „Stále smútok, stále smútok. Ani trochu nesvietim.“
Jej prítomnosť sa prevalila v jedno nedeľné ráno.
