Slovenský filozof TEODOR MÜNZ, rodák z Vrútok, vydal pred pandémiou knihu Odchádzame? V nej až apokalypticky videl budúcnosť ľudstva, ktoré si píli konár samo pod sebou a výsledkom jeho úvah je nevyhnutný zánik ľudského rodu. Dnes vraví, že už je zmierlivejší.
Nedávno sa dožil 95 rokov a pripravuje novú knihu. Nový vírus nie je podľa neho žiadne prekvapenie. Žijeme nebezpečne v nebezpečnom svete a znásobujeme jeho nebezpečnosť, hovorí.
Oslávili ste 95 rokov. Aký je to pocit?
Zlý pocit to nie je, ale mám dojem, že už vlastne presluhujem. Som starý muž v novom svete, čo je ťažko znesiteľné. Občas sa tu cítim ako cudzinec. Život beží čoraz rýchlejšie a ja akosi zaostávam. Našťastie mám na to ľudí, ktorí mi s tým pomáhajú, napríklad vnučku. Mám už aj dvoch pravnukov.
Zatiaľ poslednú knihu Odchádzame? ste vydali krátko pred pandémiou. V nej píšete, že ako ľudstvo by sme raz museli skončiť tak či tak, menujete zrážku s vesmírnym telesom, nukleárnu vojnu či pohltenie planéty rozpínajúcim sa Slnkom, ale aj neznámu chorobu. Tá je dnes tu.
Náš život sa tak či tak raz skončí, pretože to, čo sa začalo, musí mať aj koniec. Už to však nevidím tak tragicky ako v čase, keď som knihu písal. Áno, môžeme odísť, ale máme prostriedky, ako sa z toho dostať.
Čo si z udalostí posledného roka môžeme vziať?
Koniec 20. storočia možno nastane až teraz s covidom Čítajte Zamyslenie nad tým, že síce žijeme vo svete, v ktorom sme sa vedecko-technicky slušne zabezpečili, ale ešte ani zďaleka ho dôkladne nepoznáme. Môže sa z neho vynoriť niečo, čo nás existenčne ohrozí. Dnes vieme, že žijeme v darvinistickom, výberovom svete, pričom ten výber znamená výhru v životnom boji.
Obstoja len tí najsilnejší, ale nejde o mravnú silu, skôr o silu pästí a bezohľadnosti. Iba s tým by sme však neobstáli. Nemôžeme len nenávidieť, prípadne zabíjať, musíme aj milovať a aj sa obetovať. Ja tomu hovorím, že sme zlodobrí.
Ako ste prežili posledný pandemický rok?
