Keď sa Mária Oláhová rozhodne osloviť ľudí z komunity, jednoducho sadne do auta a vyberie sa za nimi. Neplatí žiadne roznášanie letákov, ráta sa osobné stretnutie a úprimný pokec. Rómskym ženám dáva priame otázky. A vie, ako na to, aby ich tradície neboleli.
Z Detvy je do Poltára vyše štyridsať kilometrov. Mariša Oláhová meria túto cestu, kedykoľvek je to potrebné, už dávno tu rozhodila siete. Teraz s ňou cestujeme do Poltára my. Máme sa stretnúť s Darinou, Tomášom a Beátou, ktorí sa zišli z okolitých dedín. Majú tajný plán a pod hlavičkou Únie rómskych materských centier ho chcú práve v deň našej návštevy uskutočniť.
S nápadom prišla Marcela z Málinca
Únia už desať rokov zastrešuje skupinu žien, mladých dievčat aj mužov z okolitých dedín Banskobystrického kraja: Poltár, Málinec, Rovňany, Uhorské, Bystrička, Detva, Banská Štiavnica a Klenovec. Spojili sa v nej líderky, ktorých cieľom je pracovať na osobnostnom raste a pozitívne pôsobiť na svoje okolie.
“Sme dlhoročné priateľky s reportérom Rómskeho magazínu RTVS Milanom Berkom,” hovorí Beáta. Milan Berko sa do Poltára presťahoval len nedávno. Keďže členky Únie sa stretávali priamo v jeho kuchyni. Rýchlo zistili, že je otcom dcérky, ktorú vychováva sám.
“Marcela z Málinca, jedna z našich členiek, prišla s myšlienkou, že by sme sa mohli dať dokopy a zariadiť jej detskú izbu, aby sa mala kde pripravovať na vyučovanie a venovať sa svojim koníčkom,” opisuje Beáta. Malá slečna totiž patrí medzi talenty objavené občianskym združením Divé Maky a rastie z nej nádejná šachistka.
Súvisiaci článok Rómska spojka Mária Oláhová: Nepoznala som rodinu, nevedela som, aký mám problém Čítajte Ujo, nevolajte mu
Vchádzame do malometrážneho bytu na poltárskom sídlisku. Je útulný a má aj detskú izbu, tá je však úplne prázdna, bez jediného kusu nábytku. Beáta, Tomáš a Darina prišli nabalení pomôckami a predmetmi na výzdobu izbičky a netrpezlivo čakajú ďalšiu várku pomocníkov, ktorí majú priviezť nábytok.
Keďže celá akcia má byť prekvapením, ďalšia z kamarátok v tento deň odlákala Milana s dcérou z bytu na celý deň. Pred jeho otcom, ktorý býva spolu s nimi a ostal doma, však baby museli s pravdou von: ujo, nevolajte mu, nevravte, že sme tu, všetko je dohodnuté a on večer príde. Keď mu vysvetlia, o čo ide, od dojatia mu tečú slzy.
Ste spokojné samy so sebou?
Všetko nasvedčuje tomu, že pred rokmi Mariška Oláhová skutočne zasiala medzi tunajšie rómske ženy tímového ducha. Hoci tie sa už predtým kolektívne venovali deťom a mládeži, ona prišla s inou, nemenej dôležitou myšlienkou: aby sa ženy venovali aj samy sebe.
“Ako to bolo? Jednoducho som sa zobrala a prišla som do Poltára, cestou som stretla tri ženy na ulici, zbalila som ich - poďte na kávu, porozprávame sa. V rómskej komunite neplatí, že budete vypisovať niekomu listy, posielať letáky. Buď som človeka zaujala osobne, alebo nie,” vraví Mariša.
Rómskym ženám začala dávať otázky na telo: ste spokojné samy so sebou a so svojím životom? Tak sa konečne otvoril priestor, v ktorom si mohli povedať svoje, a nielen variť doma halušky. Neskôr zapojili aj všetky poltárske deti, je medzi nimi veľmi veľa talentovaných. A do speváckej súťaže, ktorú zorganizovali, zavolali aj mužov. “Ukázali sme mužom, že sme schopné vytvoriť pekné, milé, spoločenské udalosti, a že aj tak stále patríme len im,” usmieva sa Mariša.
S priateľmi a priateľkami z Únie rómskych materských centier na návšteve v Poltári. (zdroj: Eva Andrejčáková)Kedy prichádza túžba po vzdelaní
Presvedčiť ženy vraj bolo ľahké, s ich najbližšou rodinou to však bolo spočiatku ťažšie. Medzi ľuďmi totiž rýchlo zafungovali stereotypy. Nie všetci manželia boli nadšení myšlienkou, že ich žena ide s ostatnými len tak na kávu. Hneď na prvý pohľad však bolo jasné, že podobné momenty vo svojom živote potrebujú tieto ženy ako soľ. A potom dokážu na svoje okolie pôsobiť oveľa pozitívnejšie.
“Samozrejme, boli aj takí, čo tvrdili, že im kazíme životy a rozbíjame rodiny, nevedeli si predstaviť, čo ich ženy môžu robiť na školeniach, ktoré sme organizovali. Ale nakoniec sa dali presvedčiť a sami sa do našich projektov a aktivít zapojili,” hovorí Mariša. Jej kolegyne sú dnes hrdé na to, ako sa dokážu držať pokope, stretávať, oslovovať stále ďalších a ďalších členov a členky a takto svoje okolie aspoň trocha kultivovať.
“Keď sa zapoja, hneď príde aj túžba po vzdelaní,” pripomína Beáta, “dievčatá nechcú ostať iba pri základných školách, snažia sa ísť študovať ďalej, niektoré už dokončili stredné školy, aj zmaturovali. Dokonca máme aj vysokoškoláčky. Tým, že sa sieťujeme, vieme sa navzájom aj lepšie odporúčať na pracovné miesta.”
Najprv si treba napraviť psychiku
Práca aktivistiek je dobrovoľná. Organizujú podujatia pre dospelých aj pre deti a snažia sa do nich zapojiť čo najviac ľudí z komunity. “Na začiatku išlo o to, aby sme sa my ženy stretli, boli spolu, pofajčili si, porozprávali si pri káve, pri čaji o svojich problémoch, posťažovali sa, povedali si skúsenosti. Malá skupinka žien si najprv len vylievala srdcia a naprávala psychiku, až potom, keď sme videli, že máme dosť síl, a začali sme pracovať s ostatnými,” opisuje Mariša.
Dvanásť žien, ktoré Úniu založili, začalo postupne vytvárať akési inkubátory. Momentálne je ich šesť v štyroch lokalitách. Na ne sa potom nabaľovali ďalší spolupracovníci. Na nikoho netlačia, uvedomujú si, že za nezáujmom sa vždy skrýva niečo hlbšie. A koniec koncov, nie každý je schopný hneď reagovať.
Čo trápi rómsku ženu
V prípravnej fáze ženy čakajú, či ľudia, ktorých oslovili, budú naozaj aktívni, či budú vedieť niečo navrhnúť alebo prísť s nejakým nápadom. Ženy si v teréne niekedy nové kolegyne aj cielene vytipujú a zavolajú na školenie, kde sa ukáže, či zmýšľajú podobne. Spoločne potom uvažujú nad tým, čo trápi rómsku ženu a ako pri túžbach niečo dosiahnuť.
Jej poltárska kolegyňa Beáta je vydatá už dvadsať rokov. Odkedy je členkou Únie, vychovala deti a prišli aj vnúčence. “Uvedomovala som si, že niekedy som bola aktívna aj na úkor rodiny, ale naučila som sa postupne svoje záujmy a povinnosti zosúlaďovať. Deti prakticky od malička žijú v tom, že žiť treba aktívne, a hoci svoju aktivitu zatiaľ neprejavujú, vidím, že je to v nich a že svoj život majú šancu chytiť do rúk.”
