Epidémie boli odjakživa rajom pre šarlatánov. "Keď sa rozšírilo, že sa šíri mor alebo kiahne, ľudia okamžite spanikárili a snažili sa nejako zabezpečiť. Preventívne si kupovali lieky, ktoré ich mali ochrániť," hovorí historička TÜNDE LENGYELOVÁ, ktorá napísala kapitolu o šarlatánstve na Slovensku do knihy Šarlatáni.
V rozhovore hovorí napríklad o tom, čo bolo základom úspechu podvodníkov s liečivami, aké šarlatánske praktiky boli najúspešnejšie aj či šarlatánske postupy, ktoré sa aplikujú proti covidu, majú nejaký predobraz v histórii.
Slovenské príslovia "Kto śe ľiči, śe kaľiči." alebo "Komu treba ľiky, ten pujdze naviky." nevypovedajú práve o viere našich predkov v schopnosti doktorov. Kde sa tá nedôvera vzala?
Viera v doktorov môže byť len veľmi mladá, pretože do 20. storočia až do vzniku seriózneho štátneho zdravotného systému za prvej republiky bola zdravotná starostlivosť v plienkach.
V 19. storočí síce už existovali aj lekárske fakulty, ktoré vychovávali lekárov, ale prevažná väčšina ľudí si ich nemohla dovoliť.
Obracali sa teda na rôznych mastičkárov, bylinkárov alebo sa liečili sami. Máloktorý z tých lekárov liečil zadarmo. Čím ďalej v histórii, tým to bolo horšie.
V stredoveku poznáme za tri-štyri storočia asi dvadsať lekárov podľa mena, ktorí pôsobili predovšetkým na dvoroch panovníkov alebo u vysokých cirkevných hodnostárov a poskytovali služby aj ďalším aristokratom a šľachticom.
Tajný recept na besnotu od liečiteľov z Liptova chceli viacerí odkúpiť Čítajte No nemôžeme hovoriť o zdravotnej starostlivosti, len o prípadoch liečiteľských aktivít.
Vzhľadom na to, aké tie liečiteľské aktivity boli, môžeme povedať, že kto sa liečil, sa kaličil?
