SME

Pondelok, 21. september, 2020 | Meniny má MatúšKrížovkyKrížovky

Jeho smrť v tatranských vrchoch bola dlho záhadou. Ako zahynul náš významný maliar?

Zolo Palugyay zomrel iba ako 36-ročný.

Zolo Palugyay.Zolo Palugyay.

Bol september roku 1935. Pod Ďumbierom v Nízkych Tatrách vyšiel zo Štefánikovej chaty muž v krátkych nohaviciach, plstenom klobúku, s batohom. Nebol však turista. V batohu niesol maliarske potreby, nákresy a pastely, naše hory pochodil mnohokrát. Okrem toho ich aj mnohokrát namaľoval. Originálnym spôsobom, ktorý občas pripomínal až impresionistické pohľady na slovenské končiare, hole, lesy.

Mal namierené do Bodíc. Liptovský rodák však domov nikdy nedošiel. Okolie prečesávali desiatky vojakov a četníkov. Všetko márne.

Skryť Vypnúť reklamu

Talentovaný maliar bol nezvestný celé mesiace, vynárali sa chýry, že ho videli kdesi v cudzine alebo že utiekol za milenkou. Až takmer o rok v júli 1936 pribehol zadychčaný pastier oviec Jozef Kozák a hlásil, že vysoko v horách našiel telo. Vlastne už len kostru človeka. Identifikovali ho aj podľa rozrobených prác, ktoré mal pri sebe.

Zomrel iba 36-ročný. Čo sa vlastne stalo onoho 18. septembra 1935 maliarovi Zolovi Palugyayovi?

Je skutočne záhadné, ako sa to mohlo stať

„Prosba k verejnosti. Dňa 18. septembra tohto roku stratil sa na Ďumbieri akademický maliar Zoltán Palugyay. Bol strednej postavy, gaštanových vlasov. Charakterizovala ho rýchla a prudká chôdza. Kto by ho bol niekde videl po udanom čase, prosím, aby mi to láskave oznámil.“

Oznam v dennej tlači podal Ľudo Ondrejov. Spisovateľ sa v posledných rokoch spomínal najmä v súvislosti s kolaboráciou a arizáciou dvoch židovských podnikov, to sa však stalo až počas druhej svetovej vojny. V roku 1935 bol jedným z najbližších Palugyayových priateľov. Takisto ako maliar Miloš Bazovský.

Skryť Vypnúť reklamu

Spolu boli aj na chate Štefáničke. Keď Palugyay odišiel, nikto ho už nevidel živého. Okrem priateľov po ňom pátrali aj četníci a vojaci. „Bezvýsledné pátranie po maliarovi Palugyayovi. Pýtali sme sa na četníckej stanici v Lipt. sv. Mikuláši, ale bolo nám sdelené, že dosiaľ nemajú žiadnych správ o nezvestnom,“ písal 10. októbra Slovenský denník. „Každá stopa chýba a nepozostáva nič iného, ako vyčkať pátrania četníckej hliadky. Palugyay volil cestu dobrú, schodnú a bezpečnú, takže je skutočne záhadné, ako sa mohlo stať, že nedošiel domov.“

O mesiac nato, v novembri, tlač hlásila: „Podľa zpráv z Liptovského Mikuláša vybrala sa nedávno na Ďumbier výprava 30 vojakov... Prehľadala všetky prepadliská, svahy a kúty, ba i miesta, na ktorých už leží vyše po metra snehu, no po strativšom sa maliarovi nenašla ani stopy.“

Skryť Vypnúť reklamu

Dni, týždne a mesiace ubiehali a maliara nebolo.

Milenka a dobré meno umeleckého spolku

Zato prišli k slovu klebety a výmysly. Hojne ich šírila dobová tlač – bulvár nie je vynálezom poslednej doby. „Výprave četníkov ktosi vravel, že vraj Palugyaya videli nedávno vo Zvolene. Povráva sa už i to, že maliar odišiel do Poľska a nechce dať o sebe znať,“ písali noviny. Vraj ušiel za milenkou, inokedy vraj po hádke doma, údajne mali byť za tým politické dôvody, ďalší raz mal byť obeťou lúpežného prepadu alebo sa chcel navždy usadiť v Paríži.

„Maliar Palugyay sa ozval,“ písal vo februári 1936 Ľudový denník. „Hľadali ho vo všetkých priepastiach, na stráňach Nízkych Tatier... V tieto dni však dostali jeho priatelia v Bratislave lístok z Budapešte, kde im Palugyay oznamuje, že vtedy utiekol z domu pre domáce nedorozumenia.“

Skryť Vypnúť reklamu

Aj to bola iba báchorka. Absurdnostiam nemal byť koniec. Prejavila sa malosť slovenského prostredia, závisť a ohováranie. Podľa autora umelcovej monografie a historika výtvarných umení Ľudovíta Petránskeho bol tlak vraj taký silný, že združenie slovenských umelcov prestalo prijímať jeho obrazy a vystavovať ich, lebo vraj „zlé chýry mohli by poškodiť dobré meno spolku“.

Stále sa hľadáme

„Človek nikdy nemôže povedať, žeby bol v umení už ustálený. Stále experimentuje. Stále sa hľadáme.“

Tieto slová povedal umelec v interview len mesiac predtým, ako sa stratil. Vystihujú ho veľmi dobre.

Palugyay sa narodil na konci 19. storočia v dedine Bodice, ktorá je dnes súčasťou Liptovského Mikuláša. Tu aj zmaturoval a zamieril rovno na taliansky front prvej svetovej vojny. Už tu však maľoval.

Skryť Vypnúť reklamu

Potomok tunajšieho, vtedy už schudobneného rodu mal vlastne priezvisko od obce Palúdzka. Po vojne študoval na výtvarných školách v Budapešti, Krakove, mal za sebou študijné pobyty v Berlíne, Hamburgu a Sedmohradsku, spolu s umeleckým druhom Milošom Bazovským absolvovali študijnú cestu do Paríža.

Usadil sa v Bodiciach v rodinnej kúrii, oženil sa, mal malú dcéru Evku, ktorá sa neskôr stala výtvarníčkou a reštaurátorkou, zomrela pred deviatimi rokmi.

Umelec prešiel počas krátkeho života viacerými smermi a jeho dielo výrazne komunikovalo so súdobou európskou tvorbou. „Palugyay od mladých rokov veľa cestoval,“ podotýka kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia Slovenskej národnej galérie Katarína Bajcurová. „Vyskúšal si kubizujúcu a expresionistickú štylizáciu, fauvistické narábanie s farbou, secesné dozvuky, v úžitkových návrhoch dokonca vidíme vzdialený ohlas nemeckého Bauhausu. Mal veľa záujmov, tém, výtvarne sa vyjadroval rozdielnymi štylistikami. Najviac mu však učarovala liptovská krajina, ktorej podoby a premeny zachytával v početných akvareloch a pasteloch – zväčša vznikali priamo počas potuliek Slovenskom.“

Skryť Vypnúť reklamu

Práve prostredie hôr a divej prírody sa mu stalo osudným.

Na ostrých skalách

Keď ho v júli 1936, takmer po desiatich mesiacoch od zmiznutia, našiel pastier oviec, zalarmoval četníkov a tí sa vydali na dlhú cestu.

„Popoludní prišli účastníci četníckej hliadky k Štefánikovej chate, kde si vypožičali lano, aby sa mohli dostať na miesto, ktoré označil pastier za nálezište kostry,“ uviedli Národné noviny 14. júla. „Pri agnostikovaní zistili, že je to kostra nešťastného slovenského umelca. Ľudská kostra bola uložená skoro posediačky, čo sa dá vysvetliť tým, že Palugyay zošmykol sa a urobiac vo vzduchu niekoľko premetov, spadol na ostrú skalu.“

A Slovenský denník neskôr komentoval klebety, ktoré sa celé mesiace šírili po Slovensku: „Nešťastný umelec vtedy už dávno nežil a jeho doráňané telo rozpadalo sa len asi tristo metrov od chaty, z ktorej vyšiel. S rozlámanými nohami darmo sa pokúšal dostať sa von, keď jeho volanie o pomoc nik nepočul, jestli vôbec o pomoc volal.“

Skryť Vypnúť reklamu

Podľa toho, že telo so zlomenými stehennými kosťami ležalo, ako spadol, bolo pravdepodobné, že zomrel v bezvedomí krátko po páde. K tragédii došlo neuveriteľne blízko chaty, kde strávil svoj posledný deň.

Na Štefáničke

Na chatu M. R. Štefánika, familárne nazývanú Štefánička, vedie trasa po hrebeni od Chopka. Pri troche šťastia môžete uvidieť svište aj kamzíky. Chata stojí pod najvyšším vrcholom Nízkych Tatier. Aj Ďumbier namaľoval Palugyay viackrát.

V čase tragédie bola chata mladá, postavili ju v roku 1928. Za komunizmu ju premenovali na Chatu SNP s odkazom na partizánov, ktorí tu počas vojny nachádzali útočisko, po páde komunizmu získala pôvodný názov.

„Ani my sme predtým nevedeli, že sa tu kedysi odohrala táto tragédia,“ prezrádza nám Igor Fabricius. Je tu chatárom od roku 1991. Už predtým tu robil nosiča, za tie roky sem hore navynášal 180 ton tovaru.

Skryť Vypnúť reklamu

Jednu z najobľúbenejších chát v Nízkych Tatrách neskôr rozšírili, dnes sa tu vyspí osemdesiat ľudí. Turistický ruch toto leto narástol, tak ako všade v krajine. V Palugyayových časoch bola horská turistika iba v plienkach, umelec však nebol typom mestského intelektuála, naopak, hory mal pochodené naozaj dobre.

„Jeho tragická smrť bola opradená tajomstvom, verzií o jeho smrti bolo niekoľko. Záhadou bolo, prečo šiel práve tadiaľ, takisto ako to, že jeho telo bolo iba pár stoviek metrov od chaty a našli ho až po vyše polroku,“ hovorí liptovský aktivista Štefan Packa.

Podľa neho Palugyay chodil veľakrát maľovať do okolia chaty, niekedy tu prenocoval aj predal obrazy. „Po jeho smrti sa šírili fantasmagórie a ľudia mali radi neoverené senzácie, aj vďaka nim pátranie nebolo dôsledné, navyše bolo oneskorené. Po príchode policajtov na chatu prišla predčasná zima, nasnežilo a milostivý sneh prikryl telo. Policajti možno kráčali meter či dva popri ňom, na také pátranie vo vysokohorskom teréne však neboli školení. Vtedy ešte neexistovala horská záchranná služba ani lavínové psy.“

Skryť Vypnúť reklamu

Roklina pod Králičkou

Záujem o maliarov osud začali pred pár rokmi prejavovať turisti aj milovníci jeho diela.

Vďaka iniciatíve sa podarilo osadiť pamätnú tabuľu. Nenachádza sa na mieste, kde došlo k tragédii. „Nebola tam vhodná skala a uznali sme argumenty ochranárov, aby sme nenarušili prirodzený terén, takže sme ju osadili hneď vedľa chaty,“ vysvetľuje Štefan Packa.

Miesto tragédie je na dohľad od chaty na vrchu Králička. Tadiaľ mieril umelec domov do Liptova. Dolu pod vrchom sa končí dlhá Jánska dolina, v nej tak ako prakticky vo všetkých dolinách pastieri pásli ovce.

Hlboká skalná roklina sa začína sotva pár krokov od turistického chodníka. Umelec počas osudného dňa zrejme cestou pozoroval okolité scenérie, hľadal vhodné pohľady, správny uhol, aby zo stručných skíc neskôr rozkreslil obraz.

Skryť Vypnúť reklamu

„Vedľa chodníka je to strmina,“ dopĺňa chatár. „Ale viete, poviem vám to takto: môže sa to stať aj ostrieľanému horolezcovi, že na obyčajnom turistickom chodníku odrazu stúpi do prázdna.“

Z hlbokých dolín snov

Neboli to však len prírodné a dedinské motívy. Do Palugyayovho diela vstupuje symbolika a napríklad aj priemyselné stavby, takže na jeho obraze stojí dievčina so džbánom na pozadí dymiacich továrenských komínov a celý výjav rámcujú tatranské štíty. Podľa kunsthistorika Aurela Hrabušického ide o „paradox dvoch koexistujúcich civilizácií, archaickej a modernej. Podivuhodná téma – symbolická panna, ovanutá továrenským dymom.“

„Zavalia sa na nás vrchy zúfalstva, ale z hlbokých dolín snov vyletí belasý vták a my, poľovníci belasých vtákov, razom pocítime božský dar bájky, dar veľkého šťastia, a rútime sa slepo za ním...“

Okrem symboliky nesú jeho obrazy často baladický tón, pracoval s náladami. „Benka chcel stvoriť neexistujúci vizuálny obraz národného spoločenstva, volil prostriedky monumentalizácie a heroizácie,“ vysvetľuje rozdiel Katarína Bajcurová.

Skryť Vypnúť reklamu

„Palugyay sa naopak programovo venoval krajinomaľbe v čistej podobe, v jeho diele je krajina vo všetkých podobách: je v nej prítomná ako svojrázny štylizovaný dokument aj ako okamžitý záznam, ale je aj posunutá o stupienok vyššie – ako ´krajina duše´, nasýtená symbolickými významami. Časť jeho krajinárskych záznamov mala naozaj impresívny charakter, šlo mu o postihnutie dojmu, nálady, atmosféry.“

Podľa Bajcurovej, keby namaľoval len jediné dielo, Krajinu s kvetmi z roku 1930 s podnázvom Nirvána, „tak by neodmysliteľne vstúpil do dejín našej moderny. Je to neopakovateľný rajský obraz búrlivo klíčiacej, rozkvitnutej prírody, po zimnom spánku sa prebúdzajúcej k životu, podobenstvo o večnom kolobehu sveta, ktorý je tu vari navždy, ale jeho špecifická krása má svoj zmysel. Sila, sústredenosť, harmónia všetkých zložiek obrazu, jednota výrazu a myšlienky radí toto dielo k najpôsobivejším, erbovým dielam slovenskej moderny.“

Skryť Vypnúť reklamu

Palugyay mal len pár týždňov pred odchodom na tragickú cestu do Nízkych Tatier v Brezne spoločnú výstavu s Milošom Bazovským. Rodila sa moderna, ktorá obrátila list za romantickými dielami minulosti – on bol jedným z jej zakladateľov.

Na vtedajšej výstave mal poetický príhovor: „Po slovenských slnkom zaliatych lúkach rastú ružové kvety. Na belasom nebi zháňajú sa chmáry. A v tomto belasistom jase stojí samotný človek, naplnený láskou – to je slovenský umelec. Zavalia sa na nás vrchy zúfalstva, ale z hlbokých dolín snov vyletí belasý vták a my, poľovníci belasých vtákov, razom pocítime božský dar bájky, dar veľkého šťastia, a rútime sa slepo za ním...“

Odišiel mladý

Oba pastely sú poškodené. Ide vlastne len o náčrty, zachytávajú motívy z Nízkych Tatier, sú komponované v strede listov papiera. Úsporné motívy by zrejme rozpracoval neskôr. Nemajú názov a umelec ich nestihol dokončiť.

Skryť Vypnúť reklamu

Ide o fragmenty, našli ich pri tele spolu s farbami. Boli doslova poslednými vecami umelca. Jeho obrazy zo záverečného obdobia života dnes znalci označujú za jeden z vrcholov jeho tvorby.

Pochovali ho v rodinnej hrobke Palugyayovcov v Bodiciach. Žiaľ, z tej dnes, po desaťročiach nezáujmu, zostali už len nepatrné zvyšky zarastené v kúte cintorína kríkmi.

„Uráža ma, keď nevzdelaní Slováci považujú Zola Palugyaya iba pre jeho priezvisko za Maďara. Je to jednoducho nezmysel. Ako mladý národ musíme ešte v mnohých smeroch dozrieť. Aj v tom, aby sme si ako spoločnosť vážili kultúru, umenie,“ hovorí Štefan Packa. „Akoby sme mali v génoch zakorenenú ľahostajnosť, nežičlivosť, nekultúru."

Palugyayova smrť navždy ovplyvnila aj prijatie jeho tvorby. Ako dodáva Katarína Bajcurová: „Odišiel mladý a to, čo najviac miloval, sa mu stalo osudným. Tí, čo odídu, predčasne a tragicky, sa často stávajú legendami, a to je aj prípad Palugyaya.“

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Už ste čítali?