SME

Sobota, 8. august, 2020 | Meniny má OskarKrížovkyKrížovky

Našla som potomka osoby, ktorú moja rodina zotročila

Je toto príbeh o zadosťučinení alebo zmieri?

Eleanor Mireová (vľavo), Debra Brunová a archivár Jonathan Palmer vo Vedderovej výskumnej knižnicie, kde sú záznamy o deťoch narodených zotročeným ľuďom. (Zdroj: The Washington Post - Nicky Woo)

Vyrastala som v Hudson Valley v 60.- 70. rokoch. O mojich holandských predkoch som veľa nevedela, vždy som svoje korene vnímala skôr ako talianske.

Môj otec je synom imigranta Pasquala Bruna, ktorý prišiel do New Yorku ako tínedžer z chudobnej Kalábrie. Naše sviatočné stoly tak plnili misy cestovín, mäsových guľôčok či zapekaný baklažán. Na to, aby som sa niekde cítila ako doma, mi stačí vôňa paradajkovej omáčky.

Samozrejme, sú tu aj predkovia z matkinej strany Van Valkengurgovci. Vedela som o nich len toľko, že pomáhali osídliť Nové Holandsko, ako sa v 17. storočí hovorilo štátu New York. Aby ste mali predstavu o tom, akí asi boli, predstavte si hrdinov poviedky Rip Van Winkle. To je príbeh jednoduchého a dobrosrdečného človeka, a tak som si ich predstavovala aj ja, ale nikdy som o nich neprestala uvažovať.

Rozmach spoločností, ako je Ancestry, premenil milióny Američanov na amatérskych genealógov. Nemohla som na túto vlnu nenaskočiť tiež. Keď som svoje pátranie začínala, čakala som, že výsledkom bude línia farmárov, ich manželiek, maloobchodníkov či pracovníkov, ktorí žijú svoj pokojný skromný život.

Moje predstavy sa rozplynuli, keď som narazila na webstránke Ancestry na testament Isaaca Colliera, narodeného v roku 1725 na mieste, kde sú dnes Atény.

Dokument pochádzal z rovnakého mesta, ktoré ja nazývam svojím rodným, a autor mal rovnaké priezvisko ako moja stará mama za slobodna. Isaac Collier bol môj starý otec spred piatich generácií.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Súpis hriechov

Vo svojom testamente sa obhliadal za tým, čo po sebe zanechá. V závete podrobne a do detailu opísal, ako si majú jeho synovia rozdeliť statok a ktorý z jeho piatich synov má dostať ktorú parcelu. Z hmotných vecí svojmu synovi Joelovi odkázal, „jednu páperovú posteľ, jedného čierneho chlapca Willa, jednu kobylu, žrebca a po jednom kuse aj povoz a pluh.“ Svojej vnučke Christine Spoorovej zanechal „černošské dievčisko Marie“.

"Zvyšok mojich čiernych sluhov," ako som sa dočítala, sa rovnomerne rozdelil medzi ostatných pozostalých.

Ostala som ako obarená. Testament napísaný prekrásnym písmom, plný elegantných fráz ako „keď nastane čas a všemohúci si ma k sebe povolá“ mi dal ranu, akú som nečakala. Muž, ktorý si predstavoval svoj bezstarostný príchod do neba, podrobne spisoval zoznam svojich hriechov.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Pozerala som sa na nezvrátiteľný dôkaz o tom, že moji holandskí predkovia neboli len nevinní farmári, ale na dôkaz o tom, že pochádzam z rodiny, ktorá zotročovala iných.

Ako sa to stalo, pýtala som sa seba samej. Vyrastala som na severe, len zriedka som sa zamýšľala nad otroctvom a boj Afromaeričanov za občianske práva sa mi zdal podobne vzdialený ako pristátie na Mesiaci. Zrazu mi však otroctvo prišlo tak skutočné, ako kopce obklopujúce rieku Hudson, ktorá obtekala dom mojich rodičov. Bezstarostnosť, s ktorou na severe pristupuje k prvotnému hriechu našej vlasti, zrazu zmizla.

Musela som odkryť príbeh otroctva v New Yorku. Ten príbeh, ktorý po rokoch zmizol ako nápisy na náhrobkoch, ktoré už nemožno prečítať. Pripomenulo mi to, čo Toni Morrison povedal v rozhovore pre jedno rádio: „Byť v strehu znamená vnímať aj život, ktorý ostáva pod tým, ktorý žijeme.“ A ten život som sa vydala hľadať.

Ako dieťa vyrastajúce v New Yorku som sa v škole veľa o otroctve nedozvedela. Nevedela som ani len to, že sever otroctvo neobišlo. Vždy som si vravela, že predsa nie sme ako tí rasistickí južania.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Na školské výlety sme chodili na miesta, ako bol domov Bronckovcov v meste Coxsackie. Prvých osadníkov, po ktorých je pomenovaný Bronx. Bolo tam všetko, nízke stropy, veľké kozuby a ľudia v kostýmoch z koloniálnej éry. Otroctvo spomínali len v súvislosti s občianskou vojnou, ktorá sa stala inde a oveľa neskôr.

Až v roku 2016 sa otroctvo na severe dostalo do školských osnov siedmakov v štáte New York, hovorí Dennis Maika, riaditeľ Novoholandského inštitútu a bývalý stredoškolský učiteľ. Je pritom len na samotných školách, čo do osnov zahrnú a čo nie.

Na strednej škole je situácia obdobná. Courtney Greyová, učiteľka na strednej škole v Lagrangeville, minulý rok vytvorila voliteľný predmet „Čierna Amerika: 400 rokov afroamerického prínosu“. Na prebratie otroctva v New Yorku vyčlenila týždeň a žiaci sa jej pýtali: „Prečo sme o tomto nevedeli?“

To bola aj moja otázka. Chýbajúce vedomosti mi umožnili vyrásť v odlúčení od otázok rasy a následkov otroctva. Premýšľať o následkoch otroctva mi pripadalo zbytočné. Teraz som bola toho súčasťou, tak ako sa ono stalo súčasťou mňa. Národné protesty Black Lives Matter pre mňa nabrali úplne iný rozmer.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Keď som už vedela o tomto kúsku histórie, chcela som vedieť, kto sú ľudia, ktorých zotročili moji predkovia a ako či by som mohla nájsť ich žijúcich potomkov.

Prepísané učebnice

Niektorí vedci tvrdia, že otroctvo na severe vyhodili z učebníc dejepisu cielene. Leslie M. Harris, profesorka na Northwesternskej univerzite a autorka knihy V tieni otroctva (v origináli: "In the Shadow of Slavery: African Americans in New York City, 1626 - 1863"), hovorí, že myšlienka, že sever pomohol ukončiť otroctvo v krajine je jednou z nosných v americkej kultúre. Priznanie otroctva na severe „by skomplikovalo inak jednoduchý, hrdinský príbeh“.

No otroctvo v New Yorku trvalo takmer dvesto rokov. Nie dlho po kolonizovaní územia Nového Holandska v 17. storočí potrebovali holandskí usadlíci pracovnú silu a začali kupovať otrokov od obchodníkov ako Holandská západoindická spoločnosť. (Holanďania sa snažili zotročiť aj pôvodných obyvateľov, no mnohým sa podarilo utiecť. Aj dovoz sluhov z Európy zlyhal, väčšina umrela v mladom veku či ušla. Otroci z Afriky nemohli utiecť a splynúť s davom, upozorňuje organizácia Historic Hudson Valley, ktorá sa venuje téme otroctva v regióne.)

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

New York bol jedným z posledných severných štátov, ktoré zakázali otroctvo. Namiesto okamžitého oslobodenia otrokov si vybrali cestu postupnej emancipácie. Potrebný zákon prijali v roku 1799, no trvalo tridsať rokov, kým otroci dostali plnú slobodu. Bol to kompromis vytvorený pre Holanďanov, ktorí neboli ochotní vzdať sa svojho majetku.

Stretnutie s realitou

Moja rodina žije v Hudson Valley už niekoľko generácií a ak zotročovali ľudí oni, podobne na tom museli byť aj ostatní. A tak som hľadala ďalej a našla ďalších otrokárov v sčítaniach ľudu a posledných vôľach a Hallenbeckovcov, Vosburghovcov, Van Pettenovcov, Van Vechtenovcov, Coninovcov, Brandowcov, Houghtalingovcom a áno, Bronckovcov.

Nebola som v tom sama. Archivár Jonathan Palmer z Vedderovej výskumnej knižnice v Coxsackie tvrdí, že každý, kto hľadá svoje rodinné korene z Holandska v tomto regióne, dopátra sa k otrokárom. „Ten moment, keď sa zrazia s realitou, je pre mňa ako archivára veľmi cenný,“ hovorí. „Pozrú sa do zrkadla uvedomia si, na ktorej strane stáli.“

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Často sa však stáva, že amatérski genealógovia nevytrvajú v pátraní po svojich koreňoch. Dôvodom môže byť aj to, že pátranie je ťažké. No ja som začala pátrať ďalej. Bola som ako posadnutá v snahe zistiť viac.

Zoznam slobodných detí

Pozoruhodným dokumentom z tohto obdobia je zoznam otrokov, ktorí sa narodili ako slobodní občania z Coxsackie z rokov 1799 až 1827. Otrokári tam zapisovali deti svojich otrokov, tie sa už narodili ako slobodní ľudia.

Upozornila ma naň miestna geneologička Sylvia Hasenkopfová, ktorú som si najala na ďalšie skúmanie. Ukázalo sa, že zo 46 otrokárov zo zoznamu, minimálne sedemnásť má nejaké prepojenie na mňa, často to boli moji predkovia.

Prekvapilo to moju matku aj súrodencov asi rovnako ako mňa. Chcela som vedieť: Kto boli tí ľudia, ktorých zotročili moji predkovia? A vedela by som ešte dohľadať ich potomkov?

Jedno z mien zo zoznamu bolo Casper Collier. Isaacov štvrtý syn a môj starý otec spred štyroch generácií. V sčítaní ľudu z roku 1800 uviedol, že vlastní šesť otrokov. Zistiť ich mená bolo takmer nemožné, v dokumente sa uvádzalo len meno hlavy domácnosti a ostatné osoby vrátane otrokov a slobodných ľudí boli len číselným záznamom.

Skryť Vypnúť reklamu

Casperovo meno sa však objavilo aj v záznamoch z roku 1802, v ktorých sa spomína dievča Sawr, narodená matke Nan (neskôr dostala meno Nancy). Casper nahlásil dievča ako „opustené“, čo ho oprávňovalo od štátu získať kompenzáciu za starostlivosť o dieťa, ktoré technicky nevlastnil. Dozorcovia chudobných, predchodcovia pracovníkov sociálneho úradu, platili otrokárom za starostlivosť o deti, ktoré sa narodili zotročeným ženám v ich vlastníctve. Ani deti narodené po roku 1799 však nečakala sloboda, vo veku sedem rokov ich zdokladovali a až do dospelosti ich kupovali či predávali takmer rovnako ako otrokov.

V prísažnom vyhlásení, ktoré Nan podpísala v roku 1823 a ktoré neskôr rozhodlo o osude jej dcéry, sa píše, že Casper Nan predal len pár mesiacov po tom, ako sa Sawr (neskôr dostala meno Sarah) narodila. Nan počas nasledujúcich desiatich rokov predali ešte niekoľkokrát. Dcéru sa jej podarilo brať so sebou, až kým sa jeden z jej vlastníkov nerozhodol, že dieťa vlastniť nechce.

Manžel Nan, ktorý jej v roku 1812 kúpil slobodu, sa snažil nájsť miesto pre ich dcéru Sarah. Sarah ešte párkrát putovala od vlastníka k vlastníkovi.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Asi sa nikdy nedozviem, čo sa stalo Sarah, ale jej príbeh mi poskytol náhľad do čias pomalého konca otroctva v New Yorku. Ukazuje to, že pre ľudí ako Nancy, ktorá sa v otroctve narodila a nedostala sa na slobodu, kým jej ju manžel nekúpil, či pre Sarah, ktorá sa narodila slobodná, no bola predávaná z miesta na miesto, nezmenil oficiálny koniec otroctva dlhé roky vôbec nič.

Opäť som sa ponorila späť do svojho konta na stránke Ancestry a začala vytvárať rodokmeň Nancy. Jej priezvisko bolo Jacksonová. Hasenkopfová našla Nancy Jacksonovú. Jej vek sedel a bývala blízko mesta Albany. V susedstve žili ďalší Jacksonovci, ktorí mali vhodný vek na to, aby boli potomkami Nancy. Rodostrom som Jackosona po Jacksonovi dopĺňala, až kým som sa nedostala k Afroameričanke, ktorá v súčasnosti žila v Hudson Valley.

Našla som ju, zavolala som jej a dúfala, že sa spojíme a budeme hľadať spoločne. Bola zdvorilá, no odmeraná. Nepovedala nie, no jasne dala najavo, že nemá záujem spoznať osobu, ktorá by mohla byť príbuznou zotročovateľov jej predkov. Hasenkopfová mi v tom čase povedala, že moje doterajšie pátranie môže vyjsť navnivoč. „Pozrela som sa na rodokmeň, ktorý ste dali dokopy. Niektoré veci tam nesedia,“ odpísala. Musela som začať od začiatku.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Zatajení predkovia

Neskôr vďaka skupine s názvom Coming to the Table, ktorá si dáva za cieľ spojiť potomkov otrokárov a otrokov, som sa dozvedela o facebookovej skupine s názvom „Vystopoval som svojich zotročených predkov a ich vlastníkov“. Napísala som tam. Opísala som situáciu svojich predkov a čakala. Do 24 hodín som dostala odpoveď „Mám predkov, ktorí boli zotročení v Coxsackie/ Novom Baltimore.“ To bolo ono. Dohodli sme sa, že si zavoláme.

Najskôr ma ovládla nervozita, predsa len ozývala som sa niekomu, čích predkov zotročili tí moji. No už počas prvého rozhovoru s Eleanor Mireovou sme sa s ľahkosťou dostali k rozprávania rodinných historiek. Eleanor vyrastala v okolí Bostonu a je stavebná inžinierka na dôchodku. Má 69 rokov a jej predkovia žili v Hudson Valley.

Aj jej stará mama tu kedysi žila, no rodine povedala, že v rodinnej vetve z Hudson Valley žiadnych otrokov nemali. „Musela predsa o nich vedieť,“ tvrdila Eleanor. Spýtala som sa, prečo jej to zamlčala. „Bola to moja stará mama, mala svoju hrdosť.”

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Eleanor narazila na pravdu, keď manželka jedného z jej vzdialených bratrancov začala s vlastným výskumom. Aj ich rodokmeň priviedol do Hudson Valley.

Vanderzee, Van Bergen, Egberts boli všetko mená jej predkov, ktorí si vzali meno od svojich zotročiteľov. Také isté mená sa vyskytujú v mojom rodokmeni. Priznala som sa jej, že je pre mňa zvláštne, že moji predkovia zotročili tých jej. Zastavila ma, „nemala si s tým nič dočinenia“.

„Ak živíš mýtus, že zotročovanie nebolo také zlé, mala by si sa cítiť zle. Inak nie je nič viac, čo si mohla spraviť.“

V priebehu niekoľkých mesiacov sme si s Eleanor vymenili stovky správ. Objavili sme dokumenty, adresy domov, cirkevné záznamy náhrobné miesta či úmrtné listy. Vracali nás k jednej osobe: Mary Egberts Vanderzeeovej.

Krátke detstvo

Z toho, čo sme zistili, bola Mary jedným z detí, o ktorých sa písalo v záznamoch Coxsackie. V 1802 sa narodila sa otrokom Cesarovi Egbertsovi a Rebecce Dunbarovej. Tí ju vychovali v domácnosti Houghtalingovcov, kde sčasti robila spoločnosť bielym deťom a sčasti pracovala ako slúžka. Jej detstvo však netrvalo dlho, v trinástich porodila svoje prvé dieťa a ešte ako násťročná porodila ďalšie tri deti.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Eleanor bola dcérou Maryinho syna Thomasa, ktorý mal priezvisko po jej druhom manželovi Johnovi Vanderzeeovi. John Van Bergen, ktorého si Mary vzala po pôrode štvrtého dieťaťa, zomrel mladý. Svojho druhého manžela si Mary vzala 25. decembra 1838. Eleanor zaujímalo, kto bol otcom jej ostatných detí, a tak sa rozhodla podstúpiť DNA testy. Výsledky testov ukázali zhodu s rodinou Houghtalingovcov.

Doviedlo ju to aj k používateľovi, ktorý vystupoval pod menom Redhead1847, potomkovi Petra Houghtalinga, narodenému v roku 1759. Eleanor ho kontaktovala, odpovede sa však nedočkala.

Takto mala dôkaz o genetickom prepojení na rodinu Houghtalingovcov. „Moja stará mama hovorila, že jej starý otec mal svetlú pleť a modré oči,“ prezradila Eleanor. Ten starý otec bol syn Mary, Thomas. Thomas bol z rodiny Houghtalingovcov. Mary pravdepodobne znásilnil.

Zabudnuté spojenie

Vtedy sme sa s Eleanor dozvedeli, že aj my sme rodina. Tiež som sčasti Houghtalingová. Spojené sme boli vďaka Catrine Houghtalingovej, narodenej v roku 1680. Catrina bola druhou dcérou Mathys Conraed Houghtalingovej, ktorá ako tínedžerka v roku 1655 prišla z Holandska a spolu s ostatnými Holanďanmi sa usadili na území dnešného Manhattanu.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

No zatiaľ čo sa ja môžem oprieť o detailne vypracovaný rodokmeň, Maryin život bol ešte stále zahalený rúškom tajomstva.

Spoločná misia

S Eleanor sme si preposielali správy, útržky novín aj fotografie. Keď mi oznámila, že v auguste sa chystá do Washingtonu, dohodli sme si stretnutie. Bola som nervózna, ale od prvého momentu sme si sadli. Boli sme na spoločnej misii.

Keď som sa jej spýtala, či by mala záujem navštíviť Coxsackie, ihneď súhlasila. Jedno septembrové ráno sme sa teda vybrali do Vedderovej výskumnej knižnice, tá sídlila v priestoroch Múzea Bronckovcov.

V zložke venujúcej sa afroamerickej časti rodiny Vanderzeeovcov sme našli článok napísaný v roku 1902 ku knihe na oslavu dvestoročnice dedinky Nový Baltimore, o Mary Vanderzeeovej, ktorá práve oslávila sto rokov.

„Vychovávali ju, aby robila spoločnosť deťom v rodine,“ píše sa v článku.
O jej živote noviny píšu ako o romániku, vraj ju nikdy neprestalo baviť rozprávať o návštevách vojakov, ktorý prechádzali jej farmou počas vojny v roku 1812. Čierna Mary, ako ju prezývali, prežila podľa článku dlhý a život naplnený službou.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Bola tam aj jej fotografia. Mary zachytávala v dome jej dcéry ako chudú postavičku sediacu v kresle, nakláňajúc sa mierne dopredu. Neusmievala sa, do objektívu pozerala priamo, takmer až podozrievavo. Pokožku mala tmavú, vlasy už šedivé a ruky mala preložené jednu cez druhú.

Spoločné vlákno

Na fotografiu Mary narazila Eleanor už predtým, keď jej ju ukázal bratanec. „Moja matka vravela, že takto vyzerá typická Vanderzeejská tvár,“ začala. „Vidím v nej tvár svojej starej mamy.“

Ráno sme strávili prezeraním fotografií a záznamov dozorcov chudobných. Snažili sme sa prísť na to, komu patrili pozemky. Potom Eleanor natrafila na dokument z roku 1838, zo svadby Mary Egbertsovej a Johna Vanderzeea. „Moja rodina je neskutočná,“ povedala. "Všeto je to zo strany starej mamy, ktorá o tom nikdy nehovorila", dodala.

Zašli sme na neďaleký cintorín. Bol založený v roku 1873 a ako bolo zvykom, afroamerické hroby boli segregované v jednej časti. Eleanor cintorín už kedysi navštívila a hoci si nepamätala, kde ležia jej predkovia, Marin hrob sa jej podarilo nájsť takmer okamžite. Náhrobný kameň zo žule zdobil zboku nápis Mary Vanderzee, 1801 - 1907.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hrob bol obklopený ďalšími Van Bergensovcami, Van Slykesovcami či Brandowsovcami. Všetko ľudia, ktorí si nechali meno svojho holandského otrokára. Niektoré hroby zdobili medaily vojakov. V tých ležali afroamerickí vojaci černošských jednotiek z čias civilnej vojny.

Ako sme odchádzali, prešli sme okolo hrobu Isaaca a Caspera Collierovcov. Eleanor som ich ukázala, no dlhšie sme sa nezastavovali. Dnešok nepatril otrokárom.

S Eleanor sme sa spriatelili. Aj rasa občas vybehne ako téma našich konverzácií. Napríklad minule sa mi zdôverila, že jej rodina dostala pozemok v Iowe ako kompenzáciu za službu krajine počas vojny v roku 1812. Jej rodinu z toho pozemku vyhnali rasistické útoky.

Našou hlavnou aktivitou naďalej ostáva dopĺňanie medzier v spoločnom príbehu. Prečo neboli príbehy spájajúce holandských imigrantov s otrokárstvom nikdy vyslovené?

Príbeh Eleanor aj ten môj tvoria zvláštne vlákna nite americkej histórie. Jeden príbeh sa začína privilegovaným životom belochov, druhý utláčaním černochov. Ani jeden sa tam však nekončí.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Pritom Eleanorina rodina je plná ľudí, ktorí zmenili históriu. Napríklad taký James Van Der Zee, známy harlemský fotograf, ktorý bol pri prevádzkovaní podzemnej železnice (systému ľudí kontaktov a trás, ktorý pašoval otrokov z juhu na sever - pozn. red.). Moja rodina je v porovnaní s tou jej obyčajná. Ja mám v rodine učiteľov, pracovníkov v továrniach a veľa, veľa farmárov.

Neviem, čo by som mala povedať o tejto minulosti. Boli to moji predkovia, ktorí pokračovali v zle, ktoré dodnes pretrváva. To, čo spravili moji predkovia spred piatich generácií, bolo nesprávne aj v dobovom kontexte, keď rasizmus bol normou.

Už však na rasizmus nenahliadam ako na vzdialený problém, ktorý so mnou nemá nič spoločné. Želala by som si, aby jediné čo o svojej rodine môžem povedať, je, že bojovali počas americkej revolúcie aj počas civilnej vojny. Nebol by to celý príbeh. Teraz je moja pýcha poškvrnená a moja perspektíva sa zmenila.

Na druhú stranu Eleanor, ktorá na svet vždy nazerá s humorom a bez zbytočného sentimentu, mi ukázala spôsob ako hľadieť na históriu našich rodín. Musíme sa chopiť pravdy a nedovoliť jej, aby nás dnes zaťažovala.

Neviem, či je toto príbeh o zadosťučinení alebo zmieri. Pozerať sa naň však dá ako na zúčtovanie. Eleanor to v jednom z našich rozhovorov vystihla, keď povedala, že „ľudia nerozumejú otroctvu. Je to vlákno, ktoré prechádza viacerými generáciami a každú z nich ovplyvnilo.“

Ani ona, ani ja sme s témou ešte neskončili. Ale začali sme týmto.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Obchod s ľuďmi

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Už ste čítali?