SME

Nedeľa, 7. jún, 2020 | Meniny má RóbertKrížovkyKrížovky

Lekárka: Zmierila som sa s tým, že sa skôr či neskôr nakazím

Rozhovor s Evou Kušíkovou.

Eva Kušíková (1980) vyštudovala 3. Lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Takmer desať rokov pôsobila ako anestéziologička v pražskej FN Královské Vinohrady. Od roku 2014 pracuje v Banskej Bystrici ako vedúca lekárka Centrálnej JIS na II. Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny SZU a FNsP FD Roosevelta. Spolupracuje od roku 2012 s medzinárodnou humanitárnou organizáciou Lekári bez hraníc. Absolvovala dosiaľ päť zahraničných misií v Afganistane, Iraku a na Haiti. (Zdroj: archív E. Kušíkovej)

Bez ohľadu na to, či majú pacienti v nemocnici ochorenie Covid-19, alebo nie, nemôže k nim nik prísť. EVA KUŠÍKOVÁ to dnes považuje za jednu z najťažších zmien.

"Rodinu pri lôžku nikto nenahradí," hovorí skúsená anestéziologička, ktorá vedie oddelenie JIS v banskobystrickej fakultnej nemocnici a bola na piatich zahraničných misiách Lekárov bez hraníc.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V rozhovore hovorí, ako zmenila pandémia vzťah s pacientmi, kde sa dá inšpirovať skúsenosťami z vojnových zón, čo je hlavný problém s ventilátormi na Slovensku, ale aj o úsmevnejších starostiach s mejkapom či fúzmi.

"Katastrofický scenár, že zostávame s holými rukami zoči-voči ľuďom zomierajúcim na chodbách, sa nenaplnil a dúfam, že sa ani nenaplní. Ďakujem všetkým, ktorí k tomu svojou troškou prispeli," vraví.

Ako pandémia zmenila vašu komunikáciu a vzťah s pacientmi?

U pacientov, ktorí sú pri vedomí, sa zmenilo mnohé. V prvom rade nás vidia stále a iba v chirurgickej maske. Keď k pacientovi prvýkrát prídem, dám si ju na dve sekundy dolu, aby som mu ukázala, ako vyzerám.

V komunikácii je veľmi dôležité, že z toho druhého vidím viac než len oči. Mimika, ktorá je veľmi dôležitá pre komunikáciu, zrazu nie je.

Stále okolo pacienta chodia ľudia, ktorým poriadne nevidí do tváre. Už rúško urobí veľa. A ak je niekto podozrivý na Covid-19, sme oblečení do overalu, máme okuliare aj štít. To je pre človeka, samozrejme, strašidelné.

Len čo sme v tomto celom oblečení, mali by sme mať na sebe niekde viditeľne napísané meno, aby sme navzájom vedeli, s kým sa rozprávame či kto ide okolo nás. Čo už potom ten pacient?

Veľmi sa mi páčia vynaliezavé nápady zo zahraničia, kde si zdravotníci na overaly nalepili civilné fotky, aby pacienti videli, že za tým všetkým sa skrýva človek.

Kolegyňa z organizácie Lekári bez hraníc mi spomínala, že pri epidémii eboly do nemocnice chodili pracovať aj ľudia, ktorí sa z eboly vyliečili, lebo už mali protilátky a nemohli ju dostať znova.

Pre pacientov vraj bolo veľmi dôležité jednak vidieť niekoho, kto ebolu prekonal a žije, ako aj to, že sa o nich staral niekto, komu vidia do očí a vedia s ním normálne komunikovať. To je vec, ktorú nesmieme podceňovať.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Akú zmenu znášate mimoriadne ťažko?

Zákaz návštev pre epidémiu respiračných chorôb, ktorý býva pravidelne v zime na dva-tri týždne, u nás plynule prešiel do zákazu návštev pri koronavírusovej epidémii.

Pacientom, nielen pozitívnym na Covid-19 sa výrazne obmedzil kontakt s príbuznými. Nemôžeme k nim nikoho pustiť a to je veľmi náročné. Ak je niekto vážne chorý, po náročnej operácii, bojí sa, rodinu pri lôžku nikto nenahradí.

Aj zo zápiskov kolegov z iných krajín vidíme, že je pre nich veľmi ťažké vidieť, že pacienti zomierajú sami, bez prítomnosti rodiny.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Máte množstvo skúseností ako členka tímu Lekárov bez hraníc z vojnových zón. Je niečo, v čom je to dnes u nás podobné?

S kamarátmi, zahraničnými spolupracovníkmi Lekárov bez hraníc sme rýchlo identifikovali, v čom je to iné ako bežná misia. Nemôžeme sa z nej vrátiť domov.

Nie je tam únik, myšlienka, že sa to skončí v konkrétny deň, lebo na vtedy mám objednanú letenku. Keby som to nevydržala, môže sa to skončiť aj skôr. Keď prídem domov, mama mi uvarí obľúbené jedlo a viem, že veci sa vrátia do normálu vtedy a vtedy.

Zrazu sme sa ocitli v pozícii domácich spolupracovníkov Lekárov bez hraníc. Ja z tej vojnovej zóny odídem, či už z Afganistanu, alebo Iraku, ale oni tam zostávajú a sú stále vystavení situácii, kde štát nefunguje alebo funguje málo. Stále sú niečím ohrození a nejako si s tým musia poradiť.

Tým viac teraz oceňujem, ako dokážu byť stále usmiati, koľkokrát sa aj o nás zvládnu starať. Dokážu si udržať energiu, že idú niečo robiť a vybudovať krajinu.

Tam by som videla paralelu. Teraz si musíme zobrať príklad z týchto ľudí a povedať si, že máme šancu na Slovensku budovať zmenu zdola.

Ako to myslíte?

Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom C6VJT na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:
Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom M6VJT na číslo 8787, alebo kliknite na „Objednať cez SMS“ a odošlite predvyplnenú správu. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk a ekonomickému denníku Index
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Koronavírus na Slovensku: Všetko dôležité na jednom mieste

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Už ste čítali?