SME

Nedeľa, 7. jún, 2020 | Meniny má RóbertKrížovkyKrížovky
ŽIVOT V DOBROVOĽNEJ KARANTÉNE

Strácame prehľad, aký je deň. Dcéra prosíka o slaninu (karanténny denník)

Traja ľudia o tom, ako prežívajú izoláciu.

Na Novom Zélande vymysleli zábavku pre ľudí v izolácii. Deti rátajú macíkov v oknách.Na Novom Zélande vymysleli zábavku pre ľudí v izolácii. Deti rátajú macíkov v oknách. (Zdroj: STOCK ADOBE)

V týchto dňoch je najlepšie zdržiavať sa doma, ak môžete. Dlhodobý pobyt medzi štyrmi stenami nemusí byť nuda, záleží najmä na vašom prístupe. Aj v čase izolácie môžete získať zážitky, na ktoré tak nezabudnete.

Štyria ľudia pre denník SME spisovali takmer týždeň denník zo svojej dobrovoľnej karantény. Prečítajte si, ako pandémia ovplyvnila ich novú prácu, vzťahy s kamarátmi a rodinou a vnímanie sveta okolo.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Streda 25. marca 2020

Boba Markovič Baluchová,

Nový Zéland, komunikačná manažérka Ambrely, rozvojová novinárka a mama 2,5-ročnej Tove Tui

Skryť Vypnúť reklamu

Dcéra sedí už vyše týždňa pripútaná v autosedačke v strede obývačky. Tam prijíma potravu, aj skajpuje s babkami na Slovensku. Nepripútali sme ju my, rodičia, hoci povinný home-office v malom byte je náročný.

Dva a polročnej slečne však začína obdobie vzdoru. Nedá si vysvetliť, prečo ju dnes, zajtra a celý najbližší mesiac nemôžeme vziať na jej obľúbené ihrisko v centre Aucklandu.

Naviac, ono svojhlavé trónenie má ešte jednu príčinu. Minulý týždeň sme mali ísť na road-trip karavanom po Severnom ostrove.

Keďže nevlastníme auto, toto bola jediná príležitosť, keď si Tove Tui mohla sedačku vyskúšať. Veľmi sa na výlet tešila.

Tak si teraz sedí so zabalenou taškou na kolenách, číta si knižky o cestovaní a spieva si: „The Wheels on the bus go round and round...“ a tak dokola. Až do zblbnutia.

Skryť Vypnúť reklamu

Zuzana Kolejáková (29),

architektka a matka dvoch chlapcov (3 a 1,5)

Dnes sú to tri týždne odo dňa, ktorý mal byť pre mňa obratom v rutine uplynulých rokov.

Po dvojnásobnej materskej dovolenke som šla podpísať pracovnú zmluvu. Celú noc predtým sa mi snívali úplné absurdnosti, ktoré by mi to mohli znemožniť. Napríklad, že som si zabudla na stretnutie obliecť nohavice.

Alebo, že som zabudla hovoriť jazykom krajiny, v ktorej ateliér pôsobí. Prípadne, že mi deti zapotrošili kľúče a ja sa neviem dostať z domu.

To, že vypukne globálna pandémia, ja do práce zrejme tak skoro nenastúpim a ulice nášho mesta sa vyľudnia, ma nenapadlo ani v tomto sne plnom nepravdepodobných udalostí.

A práve v to poludnie, vracajúc sa domov s podpísanou zmluvou, som si prečítala správu o prvom prípade ochorenia na Slovensku. Krátko na to sme netušiac, čo to znamená, odcestovali za rodinou na sever Slovenska.

Skryť Vypnúť reklamu

Správy o nových prípadoch a opatreniach som začala sledovať zrejme až príliš pilne, doľahol na mňa nápor strachu a neistoty. Zakázala som si čítať nové správy a rozhodla sa každý deň si vypočuť len zhrnutie základných informácií v rádiu.

Rozhodli sme sa naďalej ostať mimo Bratislavy, v dome s rodičmi môjho manžela, kde je naším najbližším susedom už len voľná príroda. Ideálna izolácia. Keď človek zabudne v akej situácii sa sem dostal, pozrie von oknom a vidí len lúku, les a horizont, nestretáva susedov v rúškach a rukaviciach, ľahšie ostane pri pozitívnych myšlienkach. Je to veľké šťastie, mať aspoň ilúziu voľnosti a priestoru.

Štvrtok 26. marca

Boba Markovič Baluchová,

Nový Zéland, komunikačná manažérka Ambrely, rozvojová novinárka a mama 2,5-ročnej Tove Tui

Skryť Vypnúť reklamu

Dnes Nový Zéland vyhlásil výnimočný stav s uzavretím hraníc a obmedzením pohybu. Akoby jeho izolovaná ostrovná poloha v ďalekom Pacifiku nestačila. Aucklandské mamy v samoizolácii nezaháľali a hneď spustili krásnu aktivitu nielen pre svoje deti, do ktorej sa okamžite zapojili tisíce rodičov, vrátane premiérky Jacindy Ardernovej.

Stačí umiestniť do okna vášho domu plyšového medvedíka, zaznačiť adresu v google mape a potom v rámci bezpečnej zdravotnej prechádzky spolu s vašimi deťmi loviť očami a rátať ďalších mackov v oblokoch v rámci susedstva.

Samozrejme sme s dcérkou Tove Tui vytasili na parapetu nášho modrého plyšáka, akurát ho vzhľadom na polohu bytu sotvakto uvidí. Ale to nie je dôležité. Tá detská radosť za to stála. Spolupatričnosť sa ráta. Spoločne to zvládneme.

Skryť Vypnúť reklamu

Dušan Martinčok,

zakladateľ susedskej komunity

Vlastne to nie je až také hrozné. Byť stále doma, pracovať cez internet, večer si dať film a potom nočnú prechádzku po opustenom meste. Ľudia mi až tak nechýbajú.

Včera sme mali mať v našej lokálnej knižnici knižný klub.

Stretávame sa tam raz za mesiac a diskutujeme vždy o jednej knižke. Zvykli sme si na seba, máme tie stretnutia radi. Okrem knižky hovorievame o nás, o tom, čo nás trápi, na čo sa tešíme.

Knižnica je teraz zatvorená. Dali sme si teda stretnutie online. Osem známych tvárí na monitore, v každej nefalšovaná radosť, že sa vidíme.

A vtedy som si uvedomil, že celý ten život bez ľudí je oveľa ťažší, ako som si myslel. Nehovorili sme o knihe, len o tom ako sa máme, ako to zvládame. V lete budeme mať tretie výročie. Oslávime ho spolu v našej knižnici.

Skryť Vypnúť reklamu

Piatok 27. marca

Boba Markovič Baluchová,

Nový Zéland, komunikačná manažérka Ambrely, rozvojová novinárka a mama 2,5-ročnej Tove Tui

V samo-izolácii sme ešte krátko, no už strácame prehľad, aký je deň. Bude ťažké odlíšiť pracovný týždeň od víkendu, začnú sa vám pliesť situácie - kde sto čo videli, či počuli.

Dnes moja dcéra prosíkala o plátok slaniny. Zaskočilo ma to, lebo s manželom mäso nejeme už desať rokov. Dcére ho pre zdravý vývin neodopierame, ale zväčša sa uspokojí so šunkou či kuracími kúskami. Slaninu sme doma nikdy nemali, nevieme, kde mohla Tove Tui pochytiť toto slovo.

V hlave sa mi vynoril obraz z detstva, ako nám mamina natierala chlieb horčicou a naň ukladala pásiky prerastenej slaninky. A potom mi to došlo.

Babka vnučku cez skype učí slovenské pesničky a nedávno prišla na rad klasika: Pokapala na salaši slanina. Tak dík, mami! Neviem, čo spravím, keď si moja malá nabudúce vypýta salaš.

Skryť Vypnúť reklamu

Zuzana Kolejáková (29),

architektka a matka dvoch chlapcov (3 a 1,5)

Práve nám plynú veľmi ťažké dni. Nesúvisia s pandémiou. Žiaľ, ani iné neduhy teraz pokorne nečakajú izolované v karanténe ako my, ale chodia po svete.

A po ľuďoch. Jeden z členov našej domácnosti bojoval náhle s veľmi kritickým zdravotným stavom. Modlíme sa, aby už nenastali žiadne komplikácie. Našťastie sú nemocnice v tomto kraji zatiaľ prázdne, plánované operácie boli zrušené. Prípadov ochorenia Covid-19 je tu zatiaľ len za pár prstov a tak sa mu mohol venovať celý personál.

Je to však stále náročné. Nevieme, kedy ho kvôli súčasným opatreniam v nemocniciach budeme môcť najskôr vidieť. A s úľavou objať. Celá veľká rodina, všetci čo sme mysľou s ním. Zároveň nevieme, dokedy bude situácia v nemocniciach pokojná a bezpečná. A tak dúfame.

Skryť Vypnúť reklamu

Ale uvedomila som si, ako som mrhala časom a energiou v predošlých dňoch. Že je škoda, že sme si tie dni, čo sme tu sedeli všetci pri krbe, ešte predsa len o čosi viac nevychutnali. A tak aj teraz, hoci s touto veľkou starosťou, chcem prežívať pekné dni, každý deň zavolám svojim rodičom, starým rodičom, vychutnám si moje deti, manžela, jarné slnko.

Petra Tanušková,

spoluzakladateľka cestovateľského projektu Footour

Pri práci z domu sa hýbem oveľa menej, a tak som sa rozhodla prispôsobiť tomu aj jedálniček. Raňajky naslano, káva, obed s mierou, káva, na olovrant ovocie. Bod zlomu prichádza po piatej, keď sa vo mne prebúdza diabol pokušiteľ, ktorý ma v tomto čase núti jesť sladké. A tak som si zaviedla na večeru combo - jogurt, banán a za lyžicu arašidového masla. Sladká, ale výživná večera. Malé arašidové maslo z malého obchodu mi po pár dňoch došlo, tak som kúpila veľké arašidové maslo z veľkého obchodu.

Skryť Vypnúť reklamu

A potom som natrafila na radu renomovanej britskej psychologičky ako vydržať karanténu v psychickom zdraví – doprajte si „treat“ (prekl. pôžitok, pochúťka). Nebolo mi viac treba. Dnes mi prišla zásielka.

Je tam všetko. Svätá trojica kešu, lieskovoorieškového aj mandľového masla a uprostred nich sa hrdo vypína svätý grál-kilečko toho arašidového.

Psychika je zachránená.

Sobota 28. marca

Boba Markovič Baluchová,

Nový Zéland, komunikačná manažérka Ambrely, rozvojová novinárka a mama 2,5-ročnej Tove Tui

S čítaním rozprávok na pokračovanie sa na internete roztrhlo vrece. Aj náš kamarát Robert Roth číta z domu pre celé Slovensko klasiky zo Zlatého fondu SME - svojim nádherným hlasom. Dcérka Roberta naživo ešte nestretla, ale jeho hlas ju už pravidelne uspáva.

Skryť Vypnúť reklamu
Súvisiaci článok Učím z karantény. To, čo mi trvalo tri prestávky, mi teraz trvá tri hodiny Čítajte 

Pri poslednej rozprávke Pamodaj šťastia, lavička som si spomenula na historku z detstva, keď moja najmladšia sestra začala chodiť na náboženstvo.

Učila sa modlitbičky a tešila sa na 1. sväté prijímanie v bielych šatách. Raz po ceste domov zo školy v ostrej zákrute takmer vrazila do učiteľky náboženstva, postaršej rehoľnej sestry. Rýchlo si nevedela spomenúť na jej meno a najmä na pozdrav: "Pochválený buď Ježiš Kristus." Tak len zašomrala "Pamodaj šťastia, lavička" a utekal domov. Chcela by som byť pri tom!

Zuzana Kolejáková (29),

architektka a matka dvoch chlapcov (3 a 1,5)

Napriek nesmierne náročnej situácii, ktorá nastala v našej rodine, sa veľmi teším z výnimočných chvíľ, ktoré teraz prežívame s deťmi. Vychutnávam si ich a tlmím nimi ostatné obavy.

Skryť Vypnúť reklamu
Súvisiaci článok Gabčíkovo, deň siedmy: Konečne máme výsledky testov Čítajte 

Chlapci zažívajú prázdninové dobrodružstvo. Nie len preto, že majú u babky povolených viac rozprávok než obvykle. My si takú rozprávku skoro každý deň aj zažijeme.

Napríklad sa šplháme hore kopcom a predierame šípkovými kermi ako princ ku Ruženke. Na kopci hľadáme zvyšky snehu, v ktorých stopy našej mačky pripisujeme tajomným zvieratám. Hladíme mach a hľadáme v ňom pavúky. Pozorujeme včely pri zbieraní peľu z prvých bahniatok.

Zájdeme ku potoku a najprv doň hádžeme kamene, potom ho brodíme v gumákoch, chytáme v ňom "akožeryby" dlhými prútmi, preskakujeme ho, púšťame ním dolu prúdom "akoželode" z lístia, šišiek alebo ihličia.

Dnes večer sme vyšli na kopec, posadili chlapcov na stromy a slnko pri tom zapadalo za dymiacimi komínmi susedov. Rozmýšľam, či by sme v inej situácii preskúmali toto miesto do takého detailu, do poslednej včeličky a halúzky a našli v ňom toľko každodenného bohatstva. Tieto chvíle ma naozaj upokojujú.

Skryť Vypnúť reklamu

Samozrejme nie každý deň sú naše vzťahy s deťmi ideálne - nápor starostí a starostlivosti, málo spánku, rozbitý režim - to ma občas prevalcuje, balansujem na hrane vyhorenia ako už veľa krát počas uplynulých rokov na materskej.

Neviem byť v tých chvíľach pokojná mama, rola zúrivej hysterky mi vtedy ide podstatne lepšie. Ale našťastie vždy len na chvíľku a vždy ma takto zachránia, zatiaľ každý deň.

Dušan Martinčok,

zakladateľ susedskej komunity

Mám 45 rokov a moja kamarátka Betka má o štyridsať viac. Sme susedia, chodievam k nej na kávu a koláč. Tieto dni si musíme vystačiť s telefónom a smskami. Dnes mi Betka hovorila, ako na ňu jej dcéra a vnučka dávajú pozor, a že ju pustia maximálne do predzáhradky pred jej bytovkou.

Betkina predzáhradka je jedna z najkrajších v našej štvrti. Často sa o nej zhovárame. Ja mám totiž malinkú kvetinovú záhradu len o pár metrov ďalej. Betka mi ju z času na čas poleje a okope. Dnes mi vravela, že už takmer kvitnú tulipány. Vytrhala mi časť buriny, ale všetku nevládala. V oboch záhradách vysadila nový kvet, volá sa orlíček.

Skryť Vypnúť reklamu

Uvedomil som si, že som pri mojom záhone už veľmi dlho nebol. Poďakoval som sa Betke za dobrý tip, ako neklesať na duchu. Zajtra tam zájdem a pozriem sa na tulipány. A vytrhám zvyšnú burinu.

Nedeľa 29. marca

Boba Markovič Baluchová,

Nový Zéland, komunikačná manažérka Ambrely, rozvojová novinárka a mama 2,5-ročnej Tove Tui

Natrafila som na správu z Česka, kde sa v domove dôchodcov nakazilo koronavírusom dvadsať jeho obyvateľov. Priala by som si, aby to bol hoax. A tiež si prajem, aby sa viac myslelo na potreby starkých v izolačke. Koľko dní už s nikým neprehovorili? Nie je im samým otupno? Aj preto spustili charity telefonické linky, kde sa možno porozprávať.

Ľudské slovo starším chýba často viac, ako jedlo či lieky. Aj na Novom Zélande má ohrozená skupina ľudí nad 70 rokov zákaz vychádzania z domu.

Skryť Vypnúť reklamu

Ale nesedia všetci doma, počnúc ministrom zahraničia, ktorý rieši návraty obyvateľstva z celého sveta domov. Dnes budeme s dcérkou skajpovať s babkami o niečo dlhšie. Aby cítili našu blízkosť, aspoň takto na diaľku. Ale asi budú viac počúvať, ako rozprávať. Tovinka už má totiž pripravenú novú pesničku.

Pondelok 30. marca

Boba Markovič Baluchová,

Nový Zéland, komunikačná manažérka Ambrely, rozvojová novinárka a mama 2,5-ročnej Tove Tui

RTVS na webe sprístupnila úspešné slovenské večerníčky, a tak aj moja Tove Tui dostala možnosť zoznámiť sa s hrdinkami seriálu Mimi a Líza.

Je to nádherný a citlivo vyrozprávaný príbeh, kde nie je slepota prezentovaná ako hendikep. Mimi vidí ušami a rukami, a je to často práve ona, kto dostane kamarátky zo šlamastiky. Rozumie tomu i moja dcéra.

Skryť Vypnúť reklamu

Pamätám si, ako sme mali na stáži v USA tiež nevidiaceho kolegu v skupine. Nebol nikomu na obtiaž.

Iba raz nás požiadal o pomoc, keď jeho manželka s deťmi doma vo Vietname chcela vidieť, ako sa muž má a čo všetko za ten mesiac vo Washingtone navštívil. On svoj pobyt na mobil predsa len nedokázal zachytiť. Odvtedy som posielala foto-pozdravy dvojmo – mojej rodine i tej jeho. Maličkosť, ktorá spája a scitlivuje.

Dušan Martinčok,

zakladateľ susedskej komunity

Mal som narodeniny. Zvyčajne sa mi nechce oslavovať. Ani na sociálnych sieťach nemám nastavený deň narodenia, aby mi nechodili blahoželania.

Bol víkend uprostred karantény a môj muž Michal odbehol do prázdnej práce poliať kvety. Vrátil sa s najkrajšou tortou, akú som kedy videl. Takou veľkou, až sa mu chveli ruky. Bola celá biela a vo vnútri sa skrývali moje najobľúbenejšie chute: citrón, maliny a mak.

Upiekla ju Michalova kolegyňa, ktorá býva neďaleko. Môj muž ešte napísal na facebook, že mám narodeniny.

A tak sme namiesto vyváženej stravy posilňujúcej imunitu celý deň jedli najlepšiu tortu na svete a ja som do neskorého večera s radosťou a dojatím odpisoval na vinše na sociálnej sieti. Tieto narodeniny si budem pamätať.

Petra Tanušková,

spoluzakladateľka cestovateľského projektu Footour

Zápis č.1

Dnes som bola u opravára autoskiel. V sobotu mi totiž cestou do Čunova vletel do čelného skla kameň. Bol to riadny náraz, dokonca to prerušilo môj spev.

Pán autosklár pozerá na miesto nárazu – akosi sa mu to nepozdáva, cez telefón som to popisovala menšie. Vraj takéto veľké sa neopravujú. Navrhne výmenu celého skla. Dám si to vykalkulovať. Prejdú ma mdloby. Najhorší scenár? Chytia ma policajti. Vraj mi vezmú techničák, lebo je to v zornom poli. Pokuta? Nie, iba ten techničák.

OK, v čase korony to znie ako good deal.

S každým džbánom treba chodiť po vodu, až dokým sa nerozbije, načo ho meniť, kým je len prasknutý?

Zápis č. 2

Dnes bol veľký deň. Po 2 týždňoch štúdia a úpravy manikúry počas nudného webinára som sa odhodlala k testu. Bolo to napínavé- 90 minút, 33 otázok o tom, ako certifikovať udržateľnosť v turistických destináciách. Už dávno som nepísala test, pri ktorom mi nebolo jedno, či ho budem opakovať. Nakoniec som mala 29 správne, áno, prešla som!

-„Urobila som si ten test! Môžem radiť destináciám s udržateľnosťou!!! Jupí!“ píšem na whatsappe.

„Gratulujem, super, dobrá si!“ prichádza odpoveď.

A to je všetko. Žiadna oslava, prípitky, objatia.

Šťastie je skutočné, iba ak je zdieľané. Zatiaľ čo niektorí sa za týmto poznaním ženú na pustú Aljašku, mne ho korona priniesla rovno do bytu ako na podnose.

Utorok 31. marca

Boba Markovič Baluchová,

Nový Zéland, komunikačná manažérka Ambrely, rozvojová novinárka a mama 2,5-ročnej Tove Tui

Spotená som sa vrátila z poobednej prechádzky okolo bloku, ktorá slúži výlučne na uspatie malej Tove Tui v kočiari. Doma zaspať nevie, potrebuje ruch mesta. Vo švungu som sa povyzliekala a šla otvoriť okná dokorán. Manžel so slúchadlami sústredene pracoval na počítači za stolom.

Potom sa otočí a naznačuje mi, nech sa nepremávam hore bez po byte, lebo má práve online poradu so štyridsiatimi kolegami–vývojármi. neplánovane mali o zábavu postarané!

Pripadala som si zrazu ako Bridget Jones, keď Marcovi Darcymu vyznávala lásku počas jednania. Alebo, ako keď tomu profesorovi počas analýzy v živom vstupe vysielania vbehlo do izby jeho malé dieťa.

Sestra sa hneď pochválila, že ona takto partnerovi prebehla – v čarodejníckom klobúku. Asi takýchto situácií bude pribúdať. Dobre vedieť, že v tom nebudem sama.

Petra Tanušková,

spoluzakladateľka cestovateľského projektu Footour

Dnešok začal ako nedeľa. Zobudila som sa o jedenástej. S prekvapením sa dívam na mobil a nerozumiem, prečo ma ešte „roboši“ na stavbe za oknom nezobudili. Dívam sa von. Kde-tu sa nejaký pán v reflexnej veste (a odnedávna aj v rúšku) poflakuje, ale inak pusto. Kde sú všetci? Kríza? Už to teda prišlo? Tak oddnes?

Namiesto toho, aby som sa potešila, že ma už prestane budiť zbíjačka do betónu o 6.40 počas bezdetnej karantény (rozumej môžem spať aj do deviatej), premkol ma strach. Je to tu. Stavba sa zasekne, muži prídu o prácu, rodiny o príjem, deti o vzdelanie...

Zvuk zbíjačky ešte nikomu nevlial do žíl toľko nádeje, ako mne o polhodinu neskôr, keď sa „roboši“ vrátili z obeda.

Všetko o koronavíruse a ochorení Covid-19

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Už ste čítali?