SME

Utorok, 31. marec, 2020 | Meniny má Benjamín

Etnológ: O Rómoch ako o burine dokázali kedysi hovoriť aj sociológovia

Nový je nárast nenávisti, hovorí etnológ.

Etnológ Arne Mann. (Zdroj: Archív SME/Gabriel Kuchta)

ARNE MANN sa Rómom venuje od roku 1985. Ako etnológ a romista navštevoval rómske osady už za komunizmu, odvtedy publikoval veľa odborných prác a celý život pracoval na Ústave etnológie Slovenskej akadémie vied. Venuje sa rómskej viere, obradom, obyčajom aj rodinnému životu tejto menšiny.

Článok pokračuje pod video reklamou

V rozhovore reaguje na najčastejšie klišé o Rómoch, na to, či vždy ich mali Slováci za lenivcov a zlodejov alebo či za socializmu naozaj pálili v bytovkách na ohníku parkety. Takisto sa dozviete, čomu pripisuje nárast nenávisti a rasovej neznášanlivosti, na ktorej si zbierajú body ultrapravicoví extrémisti.

Súvisiaci článok Cigáni, po Židoch ďalšia naša pliaga. Storočie nenávisti voči Rómom Čítajte 

Boli tu predsudky voči Rómom vždy?

Aj ja som ich predtým mal. Z mladosti si pamätám, ako sa strašili deti, že keď budú neposlušné, vezme ich Cigán. Pritom už v 18. storočí vyvracal spišský kňaz Samuel Augustini ab Hortis vo svojom spise fámu, že Rómovia kradnú deti a takéto obvinenia označil za neuveriteľné a nepochopiteľné. Za Márie Terézie začali odoberať deti Rómom, zakázali im kočovať, sobášiť sa medzi sebou a pod trestom 20 palíc používať svoj jazyk. V Európe ich vyháňali a postihovali vypaľovaním znaku na telo, odrezávaním uší, topením, upaľovaním.

Bolo to pre rasizmus?

Už od narodenia sa konfrontujeme s inakosťou. Vždy je to my a oni. Identifikujeme sa so svojou skupinou, pričom my sme tí iní a vždy tí lepší. A ľahšie ako preukázať, že my sme tí lepší, je označiť tých druhých za horších. Predsudky sú zdedené, ale aj získané.

Napríklad najčastejší predsudok, že Rómom sa nechce pracovať?

Tento predsudok je pomerne nový. Je to viackrát opísaný fenomén. Môžete ísť ráno cestou do práce a vidieť pracujúcich Rómov, ako kopú kanále, robia na stavbách. Ale nevidíte ich, sú pre vás neviditeľní. Potom však stačí jeden opitý či hádajúci sa Róm na ulici a poviete si: typickí Cigáni.

V minulosti ich neoznačovali za lenivcov?

O lenivosti sa nevravelo. Rómovia sa u nás začali usadzovať od 16. storočia, teda žijú tu päťsto rokov. V minulosti boli súčasťou slovenských dedín. Boli nielen muzikantmi, ale aj remeselníkmi, korytármi, košikármi, viazali metly, mnohí boli kováči a žili v symbióze so sedliakmi, pre ktorých kovali klince, motyky, reťaze, podkovy, opravovali a ostrili náradie. Bolo nemožné, žeby kradli na poliach, pretože pre sedliakov pravidelne vykonávali sezónne práce, pásli dobytok, ženy pomáhali sedliačkam pri praní a podobne. Sedliaci bývali často kmotrami rómskych detí. Výhodní boli aj pre menej solventných roľníkov, keďže za prácu prijímali aj naturálie. Bol to obojstranne výhodný model. Aj medzi Slovákmi boli mnohí chudobní a sociálna diferenciácia nebola taká veľká ako dnes.

Kedy sa to zmenilo?

Po druhej svetovej vojne, v dôsledku kolektivizácie, prišli sedliaci o svoje polia a nepotrebovali už Rómov. Postupne dochádzalo k čoraz väčšiemu vzájomnému odcudzovaniu. S následnou industrializáciou prišli Rómovia o možnosť živiť sa klasickými remeslami. Až do 60. rokov, keď bol nedostatok stavebného materiálu, sa živili výrobou nepálených tehál prakticky po celom Slovensku, potom aj to skončilo.

Už od narodenia sa konfrontujeme s inakosťou. Vždy je to my a oni. A ľahšie ako preukázať, že my sme tí lepší, je označiť tých druhých za horších.

Zostali teda stáť kdesi na polceste medzi minulosťou a dneškom?

Boli tu obrovské sociálne rozdiely. Rómovia na západnom a južnom Slovensku žili už pred vojnou v murovaných domoch, pritom po vojne bolo možné na východnom Slovensku nájsť lokality, kde niektorí Rómovia žili v zemniciach a polozemniciach. Mnohí si osvojili životný štandard majority, ibaže o tých sa nepíše.

Prečo sa oveľa viac vie o holokauste Židov ako o genocíde Rómov?

Rómovia zažívali počas vojny rasistické nariadenia podobne ako Židia. Na Židoch však mal režim eminentný záujem, pretože pri arizácii išlo o veľké peniaze, o ktoré ich okradol štát. Brali im obchody, domy, ale aj bicykle, rádiá, kožuchy. Nič také však Rómovia nevlastnili, nemali ich teda o čo okradnúť. Protirómske nariadenia existovali, ale nie všade sa realizovali. Boli dediny, kde sa zastali „svojich“ Rómov.

Povraždených rómskych obetí je však veľa, často brutálnym spôsobom.

Prečítajte si tiež: Poďte k nám, volali šťastní Židia vo falošnej reportáži počas holokaustu Čítajte 

Rómovia žili počas vojny vyčlenení z obcí, nútene ich vysťahúvali, aby ich ani nebolo vidieť z cesty. Kdesi tu sa začal aj problém s mnohými nelegálnymi osadami. Viaceré rómske podhorské osady vypálili nemeckí vojaci po potlačení Povstania s odôvodnením, že pomáhali partizánom. Niekedy to bola len zámienka, ale mnohokrát pravda. Po vojne Rómovia na rozdiel od Židov nemali intelektuálne elity, ani si nezaznamenávali, čo prežili. Ale niesli si to v sebe.

Väčšinová spoločnosť sa však o tom nedozvedela.

Rómovia si dlho potom pamätali, z ktorej rodiny pochádzal gardista a čo im robil za vojny, ale ostalo to vnútri komunity. Židia sa po holokauste často odsťahovali do miest alebo do zahraničia. Rómovia ostali vo svojich obciach, kde sa z gardistov stali často noví obecní vládcovia, takže ak tam museli ďalej žiť, museli o tom, čo sa im stalo za vojny, mlčať.

Aká bola situácia za komunizmu?

Rómovia sa po vojne sťahovali do Česka v troch vlnách, prvá bola do pohraničných českých území, druhá do priemyselných oblastí. Tretia vlna bola násilná, z osád odvážali Rómov do rôznych okresov a keďže ľudia utekali naspäť, tak im pred očami osadu zapálili, niekde po zhorenisku prešiel buldozér. Rómov, ktorí v osadách nepoznali elektrinu, plyn, vodovod, platenie nájomného, nasťahovali do štandardných bytoviek a mnohí ten prechod nezvládli. Dochádzalo k devastácii pridelených bytov, čo majorita, prirodzene, odsudzovala. Informácie o tom, že v byte pália parkety a vo vani chovajú kozu, však patria do skupiny nezmyselných fám a predsudkov. Štát Rómom pomáhal v sociálnej oblasti, upieral im však osobitnú etnicitu.

Nenávisť sa objavovala až po vzájomnom odcudzení, kedy sa obe komunity uzavreli do vlastnej ulity.

Čo to znamenalo?

Rómsky problém neexistoval. Pamätám si tlačovú poradu na vtedajšom ministerstve práce a sociálnych vecí Slovenskej socialistickej republiky v roku 1988, kde minister novinárov požiadal, aby používali tvary „cigánski občania“ alebo „cigánski obyvatelia“, teda tvary, kde sa píše malé „c“. Ak by písali Cigáni s veľkým „C“ znamenalo by to, že sú uznaní za národnosť.

Ale ten problém tu zostal.

To nikto nepopiera a treba ho riešiť. Treba však súčasne povedať, že taký fenomén poľných krádeží môže byť záležitosťou troch rodín v osade, ale vníma sa to tak, že „kradnú všetci Cigáni“: Dve tretiny osád na Slovensku sú bezproblémové a minorita v nich normálne žije s majoritou, ale verejnosť sa dozvie len o tých problémových. A politici túto tému účelovo zneužívajú.

Prečítajte si tiež: Česi peši do Prahy. Ako Slováci vyháňali českú inteligenciu Čítajte 

Už v roku 1920 v novinách hanobili Rómov ako množiace sa potvory, dnes počúvame to isté o parazitoch od neonacistov. Ako vnímate to storočie nenávisti?

Stereotypy a predsudky tu boli vždy. Ale teraz je tu nový fenomén. A tým je nenávisť a otvorený rasizmus. Pozoroval som to na príklade vtipov. Vtipy pred rokom 1989 charakterizovali Róma ako komickú figúrku, bystrého a pohotového človeka, známe boli napríklad vtipy o Rómovi, ktorý prekabáti farára, ten humor bol láskavý, neponižoval. Súčasné vtipy však charakterizuje rasistická nenávisť.

Ako vnímate článok mladých partizánov z ružomberských regionálnych novín?

Ako veľmi prekvapivý. Mám na mysli predovšetkým ten pozitívny prístup, odlišný od toho, ako sa bežne písalo o Rómoch. Uvedomme si, že vtedy ešte aj sociológovia dokázali hovoriť o Rómoch ako o burine. Zo svojho výskumu však viem, že napríklad v dedine Kuzmice v trebišovskom okrese počas vojny žandári s gardistami pažbami rozbíjali domčeky a surovo vyháňali Rómov do lesa. Hneď po prechode frontu ich však dedinčania na svojich vozoch zviezli späť. Vždy záleží na reálnych medziľudských vzťahoch.

Takže nenávisť a reči o parazitoch neboli kedysi samozrejmosť?

Tá sa postupne objavovala až po vzájomnom odcudzení, keď sa obe komunity uzavreli do vlastnej ulity a na tých druhých pozerajú podozrievavo, obrazne medzi seba postavili múr z predsudkov. To už nemá ďaleko k nenávisti. Nenávisť však necharakterizuje majoritu na Slovensku, ide o postoje extrémistických skupín.

Téma: Víkend

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém:
SME Plus

Už ste čítali?