Kam sa hrabú Záhada Blair Witch či Trhlina. Toto je horor, ktorý sa naozaj stal. Výsledkom je deväť mŕtvych ľudí. Mladých mŕtvych ľudí. Začiatkom roku 1959 zomreli za nanajvýš zvláštnych okolností.
Keď nájdu ich telá, niektorí sú polonahí, ďalší zohavení, obhorení či zatínajúci päste. Mŕtvolám chýbajú oči, jazyk, majú rozsiahle vnútorné zranenia a stlačené hrudníky bez modrín na pokožke. Niektoré odevy nesú stopy radiácie.
Pred smrťou rozrezali zvnútra stan, v ktorom táborili, a vybehli do mrazivej noci. Iba v spodnej bielizni a ponožkách. Bežali do blízkeho lesa, kde hľadali záchranu pred čímsi neznámym. Navyše zahynuli na uralskej hore, ktorej meno v domorodom jazyku vraj znamená Hora mŕtvych.
A nechýbajú ani fotografie: na tých prvých sú vysmiati mladí členovia výpravy, na ďalších tajuplné znamenia a symboly vyryté na stromoch, na posledných zvláštne šmuhy a svetlá. Mysterióznu záhadu sa dodnes nepodarilo rozlúsknuť.
Do ľudoprázdnej pustatiny
Na konci januára cestujú vlakom na sever Uralu, potom presadajú na autobus a 25. januára 1959 prichádzajú do osady Vižaj. Tá je poslednou obývanou osadou v tejto oblasti.
Vonku zúri boľševizmus, ale vysokoškoláci majú teraz voľno a chcú stráviť dovolenku v horách. Vybrali si severný Ural, konkrétne horu Otorten, ktorá sa týči v ťažko dostupnej oblasti uprostred ruskej divočiny.
Členovia tejto partie nie sú žiadni nováčikovia, vedie ich skúsený horský vodca Igor Ďatlov. Okrem Ďatlova sú v skupine siedmi študenti technickej univerzity, z toho dve dievčatá, posledným členom je lyžiarsky inštruktor Alexander Zolotariov.
"Ukazuje sa, že dnes vidíme posledný deň civilizáciu, kachle, ľudí," zapisuje si 27. januára do denníka Zinajda Kolmogorovová. "Dnes sme poslednýkrát spali v posteli. Večer už asi budeme v stane."
