Katarína, Barbora, Lucia. Dnes sú to len mená v kalendári, no kedysi tvorili súčasť dní, ktoré sa nazývali stridžie. Krátke decembrové dni s dlhými temnými nocami boli obdobím, keď sa to čarami doslova hemžilo.
V tieto noci prichádzali strigy, aby na popľutej lopate piekli v peci stridží koláč, mladým dievčatám hrozilo, že im vytrhnú žily a spradú ich na kolovrátku a cez komíny skákali čarodejné čierne mačky, ktorým bolo treba odtínať hlavy.
Zlé sily bolo treba odháňať mocnými čarami, cesnakom do kľúčových dierok, práskaním biča na krížnych cestách.
Po dedine chodili počas stridžích dní tajomné mĺkve postavy zahalené v bielych plachtách, s tvárami zamúčenými do biela a husími krídlami v rukách.
Šedo, čierno, víťazstvo tmy
„Tieto dni sa na severnej pologuli blížia k zimnému slnovratu a skracujú sa. To je úkaz vyplývajúci zo vzájomnej polohy Slnka a Zeme. Tma nastáva už popoludní a ráno sa rozvidnieva až okolo ôsmej, okrem toho je Slnko zväčša zastreté mrakmi, hmlou. Je sivo alebo čierno.
To nikomu neprospieva k duševnej pohode. Človek sa potrebuje zohriať, potrebuje si svetlo dodať svitom sviečok či svetlom petrolejky. Bolo samozrejmé, že kedysi nepríjemné pocity sprevádzal aj strach. Stačí si to vyskúšať, keď je dnes výpadok elektrickej siete a nesvieti vám ani počítač, ani televízor, ani chladnička, ani svetlo v kuchyni.“
Pocity, aké mohli kedysi zažívať naši predkovia, opisuje etnologička, profesorka Marta Botiková z Katedry etnológie a muzeológie na Univerzite Komenského v Bratislave.
Nečudo, že v minulosti tieto najtemnejšie dni v roku volali stridžie. V ľudových poverách sa začínali už na Katarínu a pokračovali v decembri, cez Barboru a Luciu, až po Tomáša 21. decembra. Víťazstvo tmy bolo vtedy najväčšie.
Počas zimného slnovratu, v najkratší deň roka, vyjde slnko o pol ôsmej a zapadá desať minúť pred štvrtou. Sotva pár hodín svetla. Zvyšok dňa je utopený v tme, ktorá sa spája s mocnými čarami a rozmanitými zlými bytosťami.
