Nie som depresívna, som iba smutná, povedala ĽUDMILA KASAJ POLÁČKOVÁ, keď jej po náhlej smrti manžela psychologička odporučila lieky.
Kurátorka Nitrianskej galérie, ktorá pripravila pred dvoma rokmi hojne navštevovanú výstavu Príbehy (p)o smrti, v týchto dňoch otvorila jej pokračovanie.
Hovorí o tom, čo majú spoločné pôrod a smrť, aj o tom, ako po mužovej smrti dostávala od ľudí množstvo nevyžiadaných rád. Niekomu sa zdalo, že smútila dlho, inému, že krátko.
„Smrť mladého človeka je absurdná a je pritom jedno, či zomrie na ťažkú chorobu, pri nehode, alebo spácha samovraždu,“ hovorí.
V katalógu vašej najnovšej výstavy Príbehy (p)o živote píšete, že keď zomrel váš manžel, vyčítali ste si, že ste jeho smrť privolali. Prečo?
Vždy som mávala sny, že som vdova. Niekedy bol ten sen taký, že som išla v dave ľudí a niekto ma oslovil: „Haló, Ivan zomrel.“ Zrazu sa potom v tom sne znova objavil ako živý.
Mala som úzkosti, lebo pracovne veľmi často cestoval. Mali sme nepísanú dohodu, že najneskôr po troch hodinách sa mi musí ozvať, že je v poriadku.
Vedel, že som trochu nervózna, keď neviem, čo sa s ním deje. Dnes viem, že to bolo možno podvedomé.
To, čo sa vám sníva, sú často bludy, ktoré nemajú racionálne vysvetlenie, ale možno o niečom svedčia. Mala som pocit, že ho musím chrániť.
Tesne po tom, čo tragicky zomrel, som uvažovala, či som si jeho smrť neprivolala snami, ale nevinila som sa za to.
Ako veľmi vás zmenila skúsenosť so smrťou?
Šialene. Keď sa pozriem do zrkadla, fyzická schránka je tá istá, možno len viac šedivých vlasov a vrások, ale v zrkadle je niekto úplne iný.
