SME

Nedeľa, 26. január, 2020 | Meniny má Tamara

Picasso delil ženy na bohyne a rohožky. Neveril, že by ho dokázali opustiť

Aký bol slávny maliar Pablo Picasso v skutočnosti.

Pablo Picasso a Françoise Gilotová spolu strávili približne desať rokov a majú dve deti. (Zdroj: Profimedia)

Svoj súkromný život sa usiloval úplne skryť, pred zrakmi verejnosti sa malo hovoriť len o tom, že je jedným z najslávnejších umelcov. Spoluzakladal kubizmus a výrazne ovplyvnil generácie maliarov.

Pablo Picasso však býval aj panovačný, egoistický i majetnícky a vyžíval sa v trápení priateľov a žien okolo neho.

Françoise Gilotová, s ktorou strávil desať rokov a mali spolu dve deti, o tom vie svoje. Bola jedinou ženou, ktorá ho opustila, a ako jediná žije dodnes. Má 98 rokov a stále maľuje.

Jej pamäti Žila som s Picassom, ktoré napísala s novinárom Carltonom Lakom, vyšli prvýkrát v roku 1964 a spôsobili škandál.

Článok pokračuje pod video reklamou

Picasso sa po ich vydaní prestal rozprávať s ich spoločnými deťmi a ľudia z jeho okruhu písali na knihu zdrvujúce recenzie. Predsa sa však stala bestsellerom.

Čitatelia sa v nej okrem iného mohli dozvedieť, že slávny umelec ženy delil na dve kategórie – „bohyne a rohožky“, správal sa k nim, akoby mal „modrofúzovský komplex“, ako aj pikantné podrobnosti zo života človeka, ktorý sa usiloval svoj súkromný život úplne skryť pred zrakmi verejnosti.

Tento rok vyšla kniha opäť aj v slovenskom preklade a stále znie aktuálne. Akurát je jej autorka o 55 rokov staršia a Picasso už 46 rokov nežije.

Bez odporu žiadne zvádzanie

Keď sa Gilotová zoznámila s Picassom, mala len 21 rokov a svet sa zmietal uprostred druhej svetovej vojny.

V parížskej kaviarni bol vtedy 63-ročný Picasso so svojou vtedajšou partnerkou Dorou Maarovou a, mimochodom, stále ženatý s ruskou baletkou Oľgou, no nebránilo mu to flirtovať s mladučkou Gilotovou.

Prisadol si k nej a jej priateľke s misou čerešní. Keď mu povedali, že sú maliarky, povedal, že je to to najsmiešnejšie, čo za celý deň počul a „dievčatá s takýmto výzorom nemôžu byť maliarky“. Predsa však obe pozval k sebe do ateliéru a dokonca sa zašiel pozrieť na ich výstavu.

Keď za ním dievčatá prišli na rue des Grands-Augustins, Gilotovej dokonca povedal, že má „talent na kreslenie“ a rád by videl, ako sa jej práca bude vyvíjať.

„Ateliér vyzeral ako chrám akéhosi picassovského náboženstva a všetci prítomní akoby boli do toho náboženstva úplne pohrúžení - všetci okrem toho jedného, na ktorého sa vzťahovalo,“ opisuje Gilotová.

Picasso ju chcel naďalej vídať a ona za ním zavše chodievala. Stále sa pritom pokúšal, aby zostali sami. Raz sa ju v takej chvíli pokúsil pobozkať. Bol zhrozený, keď ho nezastavila. Povedal jej, že ho mala aspoň odstrčiť.

„Ako vás môžem za takýchto podmienok zvádzať? Ak nemienite odporovať, tak to neprichádza do úvahy,“ karhal ju.

Cítili sa však spolu uvoľnene a intelektuálne si sadli, a tak počiatočné nedorozumenia dokázali prekonať.

Ľudia ako kolky

Picasso sa rád stretával s ľuďmi, bolo to preňho ako „nabíjanie batérie“. „Je to ako plamienok zápalky. Osvetľuje mi celý deň,“ hovoril jej.

K blízkym bol však mimoriadne zlomyseľný. Podľa Gilotovej sa hral „s ľuďmi ako s kolkami, triafal guľou jedného, aby spadol druhý“.

„Najpodlejšie zlomyseľnosti mal vyhradené pre tých, ktorých mal najradšej, a nikdy nepremeškal príležitosť niečo vám vyviesť, ak ste mu na to dali príležitosť,“ píše Gilotová.

Picasso vysvetľoval, že je tvrdý k priateľom, pretože mu na nich veľmi záleží. Veril, že priateľstvo treba vždy raz za čas vyskúšať, „aby som sa ubezpečil, či je také pevné, ako má byť“.

Láska podľa neho neexistovala, iba dôkazy lásky. A práve tie od blízkych vyžadoval.

„Prvé šaty, čo mi vôbec kúpil od tých čias, ako som sa presťahovala na rue des Grands-Augustins, kúpil úplne náhodou na pouličnom trhu a ťažko by sa našli škaredšie šaty.

Ale tým, že som ich bola ochotná nosiť, som podľa Pablovho názoru dokázala, že som povznesená nad také ženské malichernosti, akými sú túžba byť dobre oblečená či strach zo zosmiešnenia,“ približuje Gilotová.

U priateľa Georgea Braqua zas špicľoval, kto ho navštevuje, a ak to boli jeho dobrí priatelia,

trucoval a nechcel ich prijať, ak prišli inokedy zase na návštevu k nemu.

„Braque je skutočný bastard. Vždy si nájde spôsob, ako mi odlákať všetkých priateľov. (...)

Už nemám nijakých priateľov. Chodí ma navštevovať iba banda imbecilov, ktorí odo mňa niečo chcú,“ sťažoval sa Picasso nie práve lichotivo svojim ďalším hosťom.

„Zakaždým som sa ho usilovala upokojiť a vravela som mu, že si ľudí odpudzuje a robí, čo len môže, aby zastrašil hostí (…) a jeho zlobe sa odvážne vystavujú len tí, čo od neho niečo chcú,“ píše Gilotová.

Aj na to mal Picasso sebavedomú odpoveď: „Keby ma mali naozaj radi, prišli by, aj keby mali čakať tri dni predo dvermi, kým ich vpustím.“

Jeho tajomník Jaime Sabartés slúžil ako „fackovací panák, poslíček a zároveň obetný baránok“.

„Deň čo deň a rok čo rok sa podriaďoval jeho náladám, dobrým i zlým, prijímal Pablove štuchance a bol trpezlivým terčom jeho kanadských žartíkov.

Robil všetku nevďačnú drinu, vybavoval korešpondenciu, organizoval výstavy a on bol vinný za všetko, čo dopadlo zle,“ opisuje Gilotová.

Bohyne a rohožky

Picasso bol náladový a rýchlo vybuchol. Neraz povedal veci, ktoré boli pre druhých zraňujúce.

„Neviem, prečo som ti povedal, aby si prišla. Bolo by zábavnejšie ísť do bordelu,“ povedal Gilotovej ešte v začiatkoch ich vzťahu. Spýtala sa ho, prečo nešiel. „To je práve to,“ vybuchol. „Kvôli tebe dokonca ani nemám chuť tam ísť. Ničíš mi život.“

Podľa neho existovali iba dva typy žien, „bohyne a rohožky“. „Vždy, keď si myslel, že by som sa mohla príliš cítiť ako bohyňa, robil, čo len mohol, aby ma premenil na rohožku,“ píše Gilotová.

Súvisiaci článok Kráľ, ktorý sa ženil zásadne z lásky, mal šesť žien. Stínal ich a rozvádzal sa Čítajte 

Kým sám sa vo vzťahoch k ženám nijako neobmedzoval, na Gilotovú bol žiarlivý a majetnícky.

„Mala by si nosiť čierne šaty až po zem a závoj na hlave, aby nik nevidel tvoju tvár. Takto by si patrila ostatným ešte menej. Aby ťa nemali ani očami,“ uvažoval raz.

Keď ešte chodil s fotografkou Dorou Maarovou, držal ju ako na špagáte. Musela čakať, či Picasso náhodou nezavolá.

„Keď ju chcel Pablo vidieť, zatelefonoval jej. Nikdy nevedela, či s ním bude obedovať, alebo večerať - musela byť ustavične v pohotovosti, aby ju vždy našiel, ak telefonoval alebo k nej prišiel. Nikdy však nemohla prísť jednoducho k nemu alebo zatelefonovať a povedať, že v ten večer nebude k dispozícii,“ píše Gilotová.

Keď Picasso začal žiť s Gilotovou, Maarová sa nervovo zrútila. Picasso odmietal svoj podiel viny a tvrdil, že práve on ju postavil na nohy.

„Život je taký. Je nastavený tak, že automaticky vyraďuje tých, čo sa nevedia prispôsobiť. A nemá zmysel hovoriť už ani minútu dlhšie o tom, čo sa dnes stalo. Život musí ísť ďalej a život sme my,“ tvrdil Gilotovej chladne.

Súvisiaci článok Živel, ktorý postavil vo Viedni najvýstrednejšie domy Čítajte 

Jeho bývalá milenka Marie-Thérèse Walterová, s ktorou sa zaplietol, keď mala sedemnásť rokov a mali spolu dcéru Mayu, mu písala pravidelne veľmi láskyplné listy.

„Pablo mi čítaval niektoré najvrúcnejšie pasáže, vzdychal od spokojnosti a vravel: „Neviem si akosi predstaviť, že by si mi ty napísala taký list. Je to preto, že ma dosť neľúbiš,“ vyčítal jej.

„Si vyvinutá iba po intelektuálnej stránke. Vo všetkom ostatnom si zaostalá. Nemôžeš vedieť, čo znamená byť ženou, kým nemáš dieťa,“ poučoval ju. Keď neskôr dieťa mala a bolo vzdorovité, hovoril mu, že je jasné, že je „synom ženy, ktorá vraví nie“.

Modrofúzovský komplex

Picassovi pripadali súboje žien o jeho priazeň zábavné. Keď maľoval Guernicu, v ateliéri s ním bola Maarová, no prišla aj Walterová a začali sa vadiť. Walterová chcela, aby Picasso rozhodol, ktorá má ísť preč.

„Obidve som mal rád, každú pre iné: Marie-Thérèse preto, že bola jemná a sladká a robila všetko, čo som chcel, a Doru preto, že bola inteligentná. Rozhodol som sa, že nemám záujem o rozhodovanie. Bol som spokojný s vecami, ako boli.

Povedal som im, že si to musia vybojovať medzi sebou. Začali sa teda pasovať. Je to jedna z mojich najmilších spomienok,“ s potešením opisoval Picasso.

Gilotová nad tým len krútila hlavou a vôbec sa jej to nezdalo smiešne.

„Pablo má akýsi modrofúzovský komplex, ktorý mu vnukol túžbu zotínať hlavy všetkým ženám, ktoré si nahromadil vo svojom súkromnom múzeu.

Súvisiaci článok Jednu ženu mu zavraždili, s dvomi sa rozviedol. Slávny architekt mal búrlivý život Čítajte 

Nezoťal im však hlavy úplne. Bol radšej, keď život šiel ďalej a všetky ženy, ktoré s ním nejaký čas žili, ešte občas zapišťali či vykríkli od radosti či bolesti.“

Nevedel sa ich podľa Gilotovej vzdať. „I keď už k tej či k tamtej necítil nič, nemohol zniesť predstavu, že by niektorá z jeho žien mohla opäť viesť svoj vlastný život.“

Tanec nenávidel

Picasso mal rád klebety, bol poverčivý a miloval býčie zápasy. „Pre Pabla bol býčí zápas rovnako posvätný - ba možno i viac - ako pre katolíkov omša,“ opisuje Gilotová.

Hovoril, že je ateista, no predsa chcel, aby sa Gilotovej nábožné členky rodiny zaňho modlili. Vraj, keď tomu veria, môže to pomôcť aj jemu.

Tanec naproti tomu považoval za skutočnú zhýralosť a nenávidel ho.

„Hoci bol mužom bez zábran, názory na tanec mal čudné a puritánske. Spať so ženou, s hocijakou ženou, s hocikoľkými ženami, to bolo úplne v poriadku. Ale tancovať s nejakou, to bolo posledné slovo dekadencie.“

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Neustále sa sťažoval, aký má hrozný život, a dalo veľkú námahu dostať ho ráno z postele, opisuje Gilotová.

Pretože mal netypickú postavu, bolo preňho ťažké kupovať obleky a dával si ich šiť na mieru niekoľko naraz.

„Keď mu ich priniesli domov, zavrel ich do šatníka so starými, moľami vyžratými oblekmi, takže spravidla aj tie nové boli vyžraté od molí, skôr než ich vôbec začal nosiť.“

Tak ako so ženami vo svojom živote, nevedel sa Picasso rozlúčiť ani s vecami, ktoré už neslúžili. Veľmi sa rozčuľoval, ak ich niekto vyhodil. Gilotová nakoniec jeho obleky musela páliť.

Vyzeráš ako metla

Picasso nebol práve vzorom ohľaduplnosti, no jeho konanie je v niektorých prípadoch len ťažko pochopiteľné.

Napríklad vtedy, keď Gilotová potrebuje ísť akútne do pôrodnice, ale on trvá na tom, že šofér musí najprv zaviezť jeho na konferenciu, aby náhodou nemeškal.

Alebo keď po mesiacoch po druhom pôrode, keď bola na tom zdravotne veľmi zle, frflal na jej postavu.

„Mala by si sa hanbiť, že si sa tak zanedbala - svoju postavu, svoje zdravie. Každá iná žena sa po pôrode popraví, len ty nie. Vyzeráš ako metla. Myslíš si, že sa metly niekomu páčia? Mne teda nie.“

V Gilotovej pomaly dozrievalo rozhodnutie, že Picassa opustí.

„Postupne som si začala uvedomovať, že niečo také ako ľudské teplo od Pabla nikdy nedostanem, že nedostanem nič viac ako to, s čím som sa uspokojovala na začiatku: radosť z toho, že sa oddávam jemu a jeho práci.“

Picasso však tomuto jej rozhodnutiu odmietal uveriť. Veď je slávny a bohatý.

„Nijaká žena by predsa neopustila takého muža, ako som ja,“ hovoril.

„Tvojou úlohou je zostať po mojom boku a venovať sa mne a deťom. Či si preto šťastná, či nešťastná, to nie je moja vec,“ tvrdil.

Keď to neznižovalo Gilotovej odhodlanie, jedovato strelil:

„Ty si myslíš, že ľudia sa budú zaujímať o teba? Nikdy nie naozaj len o teba. I keď si budeš myslieť, že ťa ľudia majú radi, bude to u nich iba zvedavosť na osobu, ktorej život sa tak intímne dotýkal môjho života.“

Nevďačné stvorenie

Keď Gilotovej lekár povedal, že musí ísť na operáciu, Picasso ju nechcel pustiť.

„Mám priveľa práce, aby som ti mohol dať teraz voľno. A vôbec, ženy nemusia byť tak často choré,“ hovoril. Vtedy sa rozhodla a odišla aj s deťmi do Paríža. Ani sa s nimi nerozlúčil.

Keď mu neskôr oznámila, že sa chce vydať, nahneval sa. „To je obludnosť. Myslíš iba na seba,“ soptil. „Vďačíš mi za veľa a toto je zrejme tvoj spôsob vďaky. (...) Dúfam, že to bude fiasko, ty nevďačné stvorenie,“ povedal a hodil do nej hodinky, ktoré mu dala.

Po tom, ako sa Gilotová vydala, Picasso sa s partnerkou presťahoval a počas jej svadobnej cesty všetky jej veci z bývalého spoločného sídla zmizli.

Odvtedy Picassa už nikdy nevidela. Obchodník čoskoro vypovedal zmluvu na jej obrazy a prestali ju pozývať na niektoré výstavy.

Gilotová sa presťahovala do Spojených štátov, kde sa presadila ako umelkyňa. Vydala sa dvakrát. Najprv za Luca Simona, s ktorým mala dcéru Aureliu, a potom za Jonasa Salka, ktorý vynašiel prvú vakcínu proti obrne. Prežila s ním dlhé roky až do jeho smrti v roku 1995.

Téma: Kultúra

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém:
SME Plus, Víkend

Už ste čítali?