SME

Nedeľa, 26. január, 2020 | Meniny má Tamara

Domy im zhltla voda, zvieratá zabila piesková búrka. Africké Benátky trpia

Erózia v Saint-Louis pripravila ľudí o domovy.

Voda bola kedysi devízou, dnes Saint-Louis ohrozuje. (Zdroj: Jana Čavojská/Svet medzi riadkami)

Na prvý pohľad azda akési stredomorské mestečko. Fasáda domu v sýtožltej, drevené okenice v tmavozelenej, kovové zábradlie namaľované na bledomodro. Ulice sú rovnobežné, ich názvy francúzske. Rue de l'Église, Rue de France, Rue du Général de Gaulle.

No život, ktorý sa na uliciach odohráva, sa vôbec neponáša na ten európsky. V období, keď je vo Francúzsku nanajvýš pätnásť stupňov a mrholí, tu sú takmer štyridsiatky. Na farebných domoch sedí prach a človek má pocit, akoby ich bolo treba niečím podoprieť, akosi ich narovnať. Dievčatko, ktoré pod pazuchou nesie vari metrovú bagetu, je bosé.

Článok pokračuje pod video reklamou

Saint-Louis, asi dvestotisícové mesto, ktoré sa nachádza na severe západoafrického Senegalu, vybudovali Európania. Pre francúzsku koloniálnu správu malo mimoriadny význam – ležalo priamo pri oceáne, na pomedzí púšte a savany, v delte sladkovodnej rieky.

No to, čo bolo pre Saint-Louis kedysi devízou, dnes mesto ohrozuje. Poloha, ktorá mu v minulosti priniesla stáročia prosperity, sa v dobe, keď sa klíma mení, hladina vody v oceánoch stúpa a pobrežie zaplavuje voda, stáva zdrojom existenčných problémov. Niektorí obyvatelia prišli o domovy, iní o školy, ďalší zas o spôsob obživy.

To však nie sú jediné nástrahy, ktorým mesto čelí. Už dnes totiž vidieť, že po zničenom pobreží a erózii pôdy bude musieť Saint-Louis reagovať na ďalšie fenomény spojené s klimatickou zmenou – na čoraz extrémnejšie výkyvy počasia aj postupne sa zväčšujúcu Saharu.

Súvisiaci článok Zabudnite na katastrofické filmy, sú len slabý odvar našej možnej budúcnosti Čítajte 

Hlavné mesto a UNESCO

Saint-Louis je najstarším koloniálnym mestom západoafrického pobrežia. Európski kolonizátori ho založili v roku 1659 a bolo prvým miestom v Afrike, ktoré natrvalo osídlili Francúzi. Pomenovali ho po Ľudovítovi XIV., vtedajšom francúzskom kráľovi.

Vďaka svojej polohe sa mesto okamžite stalo strategickým bodom afrického západného pobrežia. Európski obchodníci tu kupovali či predávali skutočne čokoľovek. Včelí vosk, kožu, zlato, otrokov. Saint-Louis sa tak postupne okrem obchodného centra stalo aj politickým a kultúrnym centrom kolónie. Hlavným mestom Senegalu zostalo až do začiatku dvadsiateho storočia, kedy ho vystriedal Dakar.

Do zabudnutia však Saint-Louis neupadlo ani potom. Historické centrum s pravidelným pôdorysom a koloniálnou architektúrou sa v roku 2000 stalo súčasťou zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Stalo sa obľúbeným miestom dovolenkárov a z turizmu je dnes významný ťahúň lokálnej ekonomiky.

Historické centrum niektorí nazývajú africkými Benátkami. Dôvod? Všadeprítomná voda. Leží totiž na asi dva kilometre dlhom a štyristo metrov širokom ostrove. Rieka menom Senegal ho obteká z oboch strán.

Smerom na východ je ostrov s pevninou prepojený moderným kovovým mostom z devätnásteho storočia. No a na polostrove menom Langue de Barbarie, ktorý leží za západným kanálom a z druhej strany ho obmýva oceán, žijú rybári.

Domy, školy, mešity

Rybárska dedina v Saint-Louis je akýmsi mestom v meste. Z postkoloniálnej atmosféry historického centra má len málo. Ruch v uliciach je tu čulejší, hustota obyvateľstva násobne vyššia a intenzita zvukov či pachov jednoducho neporovnateľná.

Ako prvý do nosa udrie zápach rýb zmiešaný s čímsi sladkým, možno hnilobným. Na krajoch ciest sú poskrúcané rybárske siete, sedí sa na nich ako na lavičkách. Ulicami sa prechádzajú kozy aj pelikány. Ktosi vytiahol na súš pirogu – drevenú loďku nafarebnú rôznymi vzormi a farbami. Stoja v nej dvaja chlapci, v rukách majú palice a odušu veslujú do vzduchu.

Zo západnej strany sa za rybárskou dedinou rozprestiera už len Atlantik. Najbližší väčší kus pevniny je Latinská Amerika.

„Tu boli domy, tu bola škola, tu bola mešita,“ ukazuje na zrúcaniny domov Moussa. Muž v strednom veku stojí na pláži vysypanej bledým pieskom a tonami plastu. Časť priniesli domáci, časť oceán. „Ešte aj cintorín je ohrozený,“ sťažuje sa ďalej.

Hovorí o udalostiach, ktoré pobrežie zažilo za posledné roky hneď niekoľkokrát. Udrela búrka, oceán sa rozbúril a budovy, ktoré stáli na pobreží, sa jednoducho rozpadli.

Moussa nie je rybár, ale obchodník. No keď pred niekoľkými rokmi nastala medzi rybármi posledná vážna kríza, bol ešte čímsi iným – pašerákom. Zo senegalských vôd vtedy zmizli ryby v dôsledku prehnaného rybolovu európskych spoločností a domáci stratili zdroj obživy. Mnohí odchádzali do susednej Mauritánie, niektorí do Európy. Moussa možnosť emigrovať sprodstredkúval. Po pár odpravených lodiach ho chytila polícia, odsedel si dva roky.

„Keď domy padli, ľudí, ktorí tu žili, presídlili niekam ďalej. Deti, ktoré sem chodili do školy, dnes musia chodiť do inej,“ opisuje Moussa, čo sa dialo po tom, ako oceán zničil pobrežné budovy. „Školy sú však dosť plné, takže sa v nich teraz deti musia striedať – niektoré chodia ráno, niektoré poobede.“

A čo sa bude diať s ohrozeným pobrežím ďalej?

„Nedávno tu bol prezident Macron,“ informuje Moussa. „On a Európska komisia vyjadrili vôľu pomôcť, chcú nám tie budovy postaviť naspäť. A tiež chcú stavať múr, ktorý oddelí oceán od domov. Bez neho by domy znova popadali.“

Súvisiaci článok Vedci varujú: Moria môžu stúpnuť o meter, ak nezačneme konať hneď Čítajte 

Príroda aj človek

Mangoné Diagne je geograf a environmentalista. Pracuje ako asistent riaditeľa regionálnej divízie senegalského ministerstva životného prostredia.

„Pracujem tu posledných desať rokov, takže proces, ktorý sprevádza klimatickú zmenu, som videl na vlastné oči,“ hovorí. „Je to mesto, ktoré je obklopené vodou. A tak je naozaj veľmi zraniteľné.“

Environmentalista tvrdí, že oceán spôsoboval problémy na pobreží od nepamäti.

„Stúpanie morskej vody nie je nový fenomén, je to niečo, čo tu bolo prítomné dlhodobo,“ hovorí. „Prvý múr, ktorý mal ohrozené územia chrániť, postavili ešte počas koloniálnej éry, v roku 1924. Ale v posledných desiatich rokoch sme spozorovali, že tento fenomén narastá na sile.“

Kvôli erózii v Saint-Louis stratilo domovy dvesto rodín, teda asi dvetisíc ľudí. Škody, ktoré na pobreží oceán napáchal, Svetová banka vyčíslila na takmer 25 miliónov eur. Environmentálnemu riziku, ktoré územiu hrozí, vlani prisúdila najvyššiu prioritu.

Na Langue de Barbarie, 30 kilometrov dlhom polostrove, ktorý oddeľuje rieku Senegal od oceánu, žije okolo stotisíc ľudí. Podľa odhadov Svetovej banky pobrežná erózia ohrozuje asi desaťtisíc z nich. Ak sa trend, ktorý environmentalista opisuje, nezmierni, skôr či neskôr sa z polostrova budú musieť nedobrovoľne vysťahovať.

Saint-Louis pritom zďaleka nie je jediným senegalským mestom, ktoré bojuje so stúpajúcou vodou. Do roku 2060 priemerná teplota v krajine môže stúpnuť o jeden až tri stupne a hladina vody v oceáne do roku 2100 zas o meter. V pobrežných oblastiach pätnásťmiliónového Senegalu žije viac ako polovica populácie.

Dôvody, ktoré Mangoné Diagne menuje ako hlavné faktory čoraz častejších prípadov erózie pôdy a ničenia pobrežných budov, sú v princípe dvojaké. Po prvé, príroda samotná. Ale po druhé, človek.

Všetko bolo tu

Podvečer je na rieke Senegal nádherný. Slnko je mäkké a teplé, horúčavy, ktoré panovali celý deň, konečne trochu poľavili. Piroga sa plaví skalenou riekou a na jej brehu vidieť celú prehliadku miestnej fauny. Niekoľko druhov vtákov, kraby väčšie, ako ľudská päsť, opica.

Krása prírody však nie je hlavným dôvodom, pre ktorý miesto zaujíma environmentalistov. Jeho príbeh ukazuje, čo všetko dokáže človek pokaziť, ak neuvážene zasiahne do prírody.

Doun Baba Dieye bola kedysi obyčajnou rybárskou dedinou. Aj ona ležala na Langue de Barbarie, len niekoľko kilometrov od centra Saint-Louis. Problémy sa začali, keď sa v dôsledku zmien počasia v roku 2003 na pobreží rapídne zvýšil pomer zrážok a hladina rieky Senegal prudko stúpla.

Keďže hrozilo, že rieka zatopí centrum Saint-Louis, miestna správa sa pokúsila problém vyriešiť. Vybudovala na juhu polostrova malý kanál, ktorým mala prebytočná voda z rieky odtekať do oceánu.

Dnes kanál nemeria štyri metre, ale asi šesť kilometrov. Pieskové podložie polostrova zásah človeka neunieslo. Brehy rieky povolili, slaná voda z oceánu sa vliala do sladkovodnej rieky a poškodila miestny ekosystém. Doun Baba Dieye teraz leží pod vodou. Zostal z nej jeden dom.

„Narodili sme sa tu, vyrástli sme tu, robili sme tu všetko,“ hovorí vodca z potopenej dediny Ameth Sene Diagne. „Žijete tu a zrazu vás presídlia do cudzieho priestoru. Naše mysle, naše duše, všetko bolo tu.“

Z dediny sa musela nedobrovoľne presťahovať asi tisícka ľudí. Celý život si museli vybudovať odznova. Zabezpečiť rodiny, postaviť domy, nájsť nový spôsob obživy.

„Dnes je oveľa ťažšie dostať sa k oceánu, takže to, čo sa tu stalo, veľmi ovplyvnilo rybársku prax. Niektorí mladí začali strácať nádej a rozhodli sa odísť, takže to podporilo nedobrovoľnú migráciu,“ pokračuje Ameth. Najčastejšie odchádzali do Európy, najmä do Španielska. Rybári, ktorí prišli o pohodlný prístup k oceánu, už viac na mieste jednoducho nemali čo robiť.

Svojich synov Ameth posiela do školy a verí, že vzdelanie mladých vylepší život celej presídlenej komunite. Zároveň ich ale učí rybárskemu remeslu, chlapci musia vedieť roztlačiť loďku aj správne zhodiť kotvu. Počas plavby na miesto, kde kedysi stála dedina Doun Baba Dieye, z pirogy umelohmotnými pohármi vylievajú natečenú vodu.

Ameth stále dúfa, že vláda jedného dňa postaví most, ktorý rybárom znova umožní prístup k oceánu a ľuďom sa podarí dedinu vybudovať nanovo. Možno sa jedného dňa synom rybárske remeslo predsa len zíde.

Nemáte žiadne možnosti

Hoci o moste zatiaľ vláda nehovorí, iniciatívy, ktoré sa snažia senegalským ohrozeným pobrežným komunitám pomáhať, existujú. Pomoc ponúkla Svetová banka či Francúzsko. Keď v roku 2018 Saint-Louis navštívil francúzsky prezident Emmanuel Macron, na boj proti pobrežnej erózii sľúbil 15 miliónov eur z Francúzskej rozvojovej organizácie, ďalšie milióny pre mesto vyčlenila Svetová banka.

Moussa, bývalý pašerák, ktorý sa bojí už o to, že oceán o chvíľu zničí aj cintorín, má pravdu – skutočne sa hovorí o možnosti, že by sa na pobreží Saint-Louis postavil múr. Peniaze sa tiež použijú na výstavbu hrádzí v južnej časti Langue de Barbarie či presídlenie ohrozených ľudí. Snaží sa aj senegalská vláda – v zaplavených oblastiach masívne sadí mangrovníky, stromy so silnými koreňmi, ktorú pôdu dokážu spevniť.

No aj keby sa problém s eróziou pobreží vyriešiť podaril, nebude to posledná prekážka, ktorej bude Saint-Louis v súvislosti so zmenami klímy čeliť. Podľa environmentalistu Mangoného Diagnea totiž vidieť, že mesto začína ohrozovať aj na prvý pohľad úplne opačný problém.

„Tento rok sme mali veľmi málo zrážok, takže pôda bola krehká a jej kvalita veľmi nízka. Veľa rastlín tu nevyrástlo,“ hovorí. Saint-Louis zažíva extrémne javy počasia čoraz častejšie. „Od istého času tu bývajú silné pieskové búrky. Nedávno sme zažili ďalší výnimočný fenomén – pri pieskovej búrke zomrelo množstvo zvierat, pretože kvôli prachu nemohli dýchať. To je dôkaz, že Sahara sa zväčšuje.“

Mesto leží len kúsok pod púšťou, vo vyše päťtisíc kilometrov dlhom páse zvanom Sahel, ktorý vedie naprieč celou Afrikou od západu až po jej východ. Je to oblasť, v ktorej sa púšť mení na savanu, piesok strieda tráva a pre človeka nehostinné podmienky sa menia na prívetivejšie. Teda, tak to bolo donedávna.

Dnes región Sahelu naprieč celým kontinentom bojuje s problémami, ktoré vyplývajú z rozpínania sa najväčšej púšte na svete. Pôdu, na ktorej sa kedysi dali pestovať rastliny či pásť stáda zvierat, postupne zakrýva piesok. Ako prvé tak púšť začala vyháňať z domovov pastierske komunity, ktoré v Saheli zvykli žiť stovky rokov.

„Niektoré severné časti Senegalu nezažívajú vôbec žiaden dážď. Žiadna tráva, žiadne rastliny,“ popisuje Mangoné Diagne. „Keď nemôžete obrábať zem, už nemáte žiadne možnosti. Musíte sa premiestniť.“

Súvisiaci článok Klimatológ: Musíme začať konať. Každý rok nečinnosti bude mať obrovské následky Čítajte 

Nielen Afrika

Environmentálne problémy, ktoré v sebe až zázračne spája Saint Louis, zďaleka nie sú ojedinelé. Klimatická zmena je globálna, a také sú aj dôsledky, ktoré so sebou prináša.

Pobrežné komunity, akou sú senegalskí rybári, zďaleka nežijú len v Afrike, a už vôbec nie len v malých mestách. Ohrozený je thajský Bangkok, indický Bombaj, egyptská Alexandria, ale aj Čína, Vietnam či Irak.

Podľa najnovších odhadov bude celosvetovo do roku 2050 zažívať záplavy aspoň raz ročne 300 miliónov ľudí. Číslo je trojnásobne vyššie, než sa predpokladalo v minulosti.

Ani dezertifikácia sa zďaleka netýka len Senegalu či Sahelu, rozširovanie púští je rizikom pre vyše sto krajín sveta. Ročne mu podľahne asi 12 miliónov hektárov pôdy, na ktorých sa mohlo vypestovať 20 miliónov ton obilia. Na území, ktoré je ohrozené, je závislých jeden a pol miliardy ľudí.

Dôsledky, ktoré so sebou klimatická zmena v najbližších desaťročiach prinesie, nebudú len environmentálne. Vedci hovoria o psychologických a zdravotných rizikách, ale aj tých politických a spoločenských. Zďaleka sa nebudú týkať len priamo zasiahnutých oblastí – výskyt tropických chorôb v netropickom pásme, spoločenské nepokoje, politické dôsledky. Malária na miestach, kde nikdy predtým nebola, vojny o vodu, klimatická migrácia.

Ak sa niečo v najbližších rokoch nezmení, už v najbližších desaťročiach budú z domovov pred klímou utekať milióny ľudí. Odhaduje sa, že do roku 2050 bude vo svete 25 miliónov až 1 miliarda environmentálnych migrantov.

Keď nemôžete obrábať zem, nemáte už žiadne možnosti. Musíte sa premiestniť.

Cestu reportérky v rámci programu Svet medzi riadkami spolufinancovala Európska komisia. Fotografie k reportáži boli hradené z grantu SlovakAid.

Téma: Klimatická zmena

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém:
Klíma

Už ste čítali?