SME

Nedeľa, 7. jún, 2020 | Meniny má RóbertKrížovkyKrížovky
NEŽNÁ REVOLÚCIA

Udreli študenta do brucha. Nepochopili, že sa to už nedá zastaviť

Spomienky čitateľov SME na november 1989.

Tisíce študentov a pracujúcich sa 27. novembra 1989 zišli na zhromaždení na Námestí V. I. Lenina (dnes Námestie Ľ. Štúra) v Žiline.Tisíce študentov a pracujúcich sa 27. novembra 1989 zišli na zhromaždení na Námestí V. I. Lenina (dnes Námestie Ľ. Štúra) v Žiline. (Zdroj: TASR)
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nežná je pre mňa najdôležitejším sviatkom v kalendári. S komunistickým režimom má naša rodina veľa nevyrovnaných účtov. Môj starý otec Pavel Radosa - hlboko veriaci človek pôvodom z Bystričian pri Prievidzi - pôsobil 35 rokov ako primár detského oddelenia v Žiline, ktoré založil.

Po emigrácii syna do Nemecka v roku 1976 ho ako nepohodlného komunisti „upratali“ na miesto obvodného lekára do dedinky Štiavnik pri Žiline, kde liečil deti do veku 79 rokov. Celá naša rodina bola emigráciou jeho syna poznačená až do skončenia vlády „červenej dynastie“.

Skryť Vypnúť reklamu

Pamätám si vetu, ktorou sa vždy môj otec chválil kamarátom pri pive: „Keď ma lanárili komunisti do KSS, povedal som im, že radšej vstúpim do hovna, ako do strany.“ Doma sme tajne počúvali Hlas Ameriky a Slobodnú Európu - ich zvučky nosím v hlave doteraz.

Umyte krv z Prahy

Od septembra 1989 som študoval v 1. ročníku FTVŠ v Bratislave, odbor telesná výchova a anglický jazyk - ten sme študovali na Filozofickej fakulte UK.

Keď prišiel november 1989, ocitol som sa na prvom zhromaždení študentov v aule UK v Bratislave. Dostali sme info, čo sa stalo v Prahe, a jasný pokyn, že každá fakulta si má zvoliť vlastný „revolučný výbor“ a pracovať individuálne. Vrelo to tam ako v úli. Tak sa pre mňa začala Nežná revolúcia.

Na našom fakultnom zhromaždení som sa následne prihlásil do revolučného výboru FTVŠ UK ako zástupca prvého ročníka. Naša práca spočívala v tom, že sme po nociach písali a kreslili letáky a ráno sme ich v električkách rozdávali ľuďom cestujúcim do práce a oblepovali sme nimi výklady v meste.

Skryť Vypnúť reklamu

Na prvej veľkej demonštrácii na Námestí SNP sme boli všetci. Na posteľnú plachtu z internátu Družba som nastriekal nápis: „UMYTE KRV Z PRAHY“.

Eufória tých dní bola obrovská - všetci sme verili, že sme súčasťou niečoho veľkého - nikto si nepripúšťal, že by to dopadlo zle.

Medzi moje najväčšie zážitky patrila noc okolo 30. novembra 1989. Cestoval som s niekoľkými študentmi rýchlikom do Žiliny - boli z rôznych fakúlt a vymieňali sme si zážitky. Mali sme strach. Niekto povedal, že keď to nevypáli dobre, povyhadzujú nás zo škôl.

Keď som o polnoci vystúpil z vlaku na železničnej stanici v Žiline, oblepil som plagátmi vyzývajúcim na podporu študentov polovicu obchodov na terajšej Národnej ulici. Cítil som sa pri tom ako gerilový bojovník.

Zopár plagátov som si odložil aj pre obchody na bulvári, kúsok od nášho domu. Tam som stretol pár vyplašených študentov, ktorí robili to isté. Hneď sme sa pustili do reči - bol som zvedavý, čo sa deje v Žiline. V tom sa pri nás pristavilo policajné auto a vystúpila z neho hliadka s dvoma príslušníkmi ZNB.

Skryť Vypnúť reklamu

Rana do brucha

Traja študenti sa pustili dole po Veľkej okružnej, jeden smerom k internátom. Mladší z hliadky sa rozbehol za ním. Starší príslušník zatiaľ legitimoval mňa a jediného študenta, ktorý tam so mnou zostal. Triasli sme sa od strachu.

Zrazu sa ozvala rana, ako keď vrece cementu spadne na drevené lešenie. Mladší príslušník v strede bulváru pri mliekarni zakopol a natiahol sa na chodník. Rozzúrený sa vrátil k nám.

Český študent práve niečo hovoril staršiemu príslušníkovi, keď prišla od jeho kolegu rana do brucha. Z ničoho nič, bez varovania. Staršina v uniforme sa tváril, že sa nič nestalo, a vyzval ma, aby som veci z môjho veľkého ruksaku vysypal na chodník.

Na zemi sa ocitla moja špinavá bielizeň a hygienické potreby. Všetky letáky a plagáty som mal ukryté pod bundou. Nechali ma, nech si zbalím veci - asi ma vyhodnotili ako neškodného. Český študent medzitým chytil dych a vyčítavo sa pozeral na príslušníkov.

Skryť Vypnúť reklamu

Nasledujúcich dvadsať minút sme dostali prednášku o tom, že revolúcia nemá šancu, pri Bratislave sú prichystané tanky, Kryl, Dubček a Kňažko pôjdu do basy a nás vyhodia zo školy. Príslušníci ZNB sa s nami bavili ako s malými deťmi. Teraz viem, že to boli oni, kto nepochopil, že sa to už nedá zastaviť.

Keď som o pár minút zazvonil doma, naši ma vyobjímali ako ešte nikdy - aj oni mali strach. Mama plakala a otec ma pyšne tľapkal po pleci.

Už o dva dni som bol späť v Bratislave. Chcel som „byť pri tom“. Zúčastnil som sa asi na desiatich demonštráciách vrátane tej za oslobodenie Jána Čarnogurského pred Justičným palácom.

Ľudia nás všemožne podporovali - nosili nám do školy obložené chlebíčky, koláče a čaj. Boli to tie najemotívnejšie chvíle, aké som v živote zažil. Vedel som, že som súčasťou niečoho veľkého a že o tomto budem raz s pýchou rozprávať svojim deťom.

Skryť Vypnúť reklamu

Stálo to zato

O rok neskôr som vyletel zo školy, chýbali mi dva zápočty z lexikológie anglického jazyka a fonetiky a fonológie.

O mesiac som už pracoval ako pomocný robotník na stavbe v súkromnej firme. Kopal som jamy, miešal betón a zarábal viac ako moja teta zubárka. Na stavbe som sa s kolegami murármi a tesármi do krvi hádal, že za „komančov“ naozaj nebolo lepšie.

Nasledujúcich dvadsať minút sme dostali prednášku o tom, že revolúcia nemá šancu, pri Bratislave sú prichystané tanky, Kryl, Dubček a Kňažko pôjdu do basy a nás vyhodia zo školy.

O niekoľko rokov neskôr som v centre Žiliny pri prejave Mečiara - boxera vedúceho Slovensko do pekla - na Námestí Andreja Hlinku roztiahol transparent „Zachráňme demokraciu“. Z okna bytu na Pivovarskej ulici sa na mňa pozerala moja stará mama a ťukala si na čelo. Obkolesili ma babky demokratky a schytal som pár dobre mierených rán dáždnikom. Museli ma brániť policajti a odviedli ma mimo davu zamilovaného do veľkého vodcu. Môj boj za slobodu a demokraciu sa skončil.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď naše deti - Vitti, Miško, Zuzka a Dorotka - vyrastú, poviem im, že to celé stálo za to. Že sme to dali aj za nich a najmä pre nich. A že keď budú slušnými ľuďmi a neostanú ľahostajní, tak bude vždy šanca, že sa opäť posunieme ďalej. Bez Roberta, bez Mariana, bez Štefana.

Slovensko by malo byť hrdé na to, ako slušne, ale nekompromisne sme odprevadili štyridsať rokov komunizmu do histórie. Ale určite by malo popracovať na aktualizovaní svojej pamäte.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Už ste čítali?