SME

Streda, 11. december, 2019 | Meniny má Hilda
NEŽNÁ REVOLÚCIA

Čo mi dáva SZM, pýtala som sa. A mala som problémy

Spomienky čitateľov SME na november 1989.

Študenti pred úradom vlády Slovenskej socialistickej republiky 7. decembra 1989.Študenti pred úradom vlády Slovenskej socialistickej republiky 7. decembra 1989.(Zdroj: TASR)

Mala som vtedy necelých 18 rokov a bola som v maturitnom ročníku na gymnáziu v Nitre. Učiteľov sme zdravili práci česť a vyučujúcich sme oslovovali súdruh profesor. Školu sme, až na malé výnimky, neznášali. Okrem toho, že nás zastrašovali prehnanými nárokmi, ponižovali nás, často si na nás vybíjali svoj hnev a frustráciu, s ktorou sme nemali nič spoločné, a nútili nás venovať kvantá času predmetom, ktoré boli síce „voliteľné“, ale ktoré si takmer nikto z nás nezvolil.

Už v tom období som mala poslaných niekoľko krátkych článkov do redakcie Smeny, myslím, že noviny sa volali Smena na nedeľu. Išlo o krátke reflexie na spoločenskú situáciu, tak ako sa odrážala v živote študentov. V novinách ich „odchytával“ redaktor Ľ. Dojčan, ktorý mi vždy štylisticky poradil a prakticky strčil článok do šuflíka. Napísal mi, že možno je nemiestny optimista, ale verí, že raz príde čas, keď sa aj takéto úvahy budú môcť publikovať.

Článok pokračuje pod video reklamou

V jeden pracovný deň, krátko pred 17. novembrom, som si však všimla zvláštne nepriateľské pohľady učiteľov smerom ku mne, a niekoľko poznámok, ktorým som v tej chvíli vôbec nerozumela. Bolo to niečo v zmysle, či nemám čo robiť alebo či sa nemám dosť dobre...

Keď som prišla v ten deň domov, rodičia mi povedali, že v Smene na nedeľu mi vyšiel článok. Absolútne som to nečakala, myslela som, že moje texty sú v redakčnom šuflíku. Ani som nevedela, ktorý vyšiel, keďže som ich postupne poslala viac. Čo sa chystalo v Prahe, som nevedela. Nakoniec niekto priniesol noviny a videla som, že vyšla úvaha na tému Čo nám mladým dáva SZM. Okrem iného som v nej citovala z pionierskeho preukazu, aj z preukazu iskier svojho mladšieho brata a poukazovala na nezmyselnosť takejto politickej angažovanosti detí. Mamina bola vystrašená, ale otec pokojný.

Na druhý deň ma predvolali na celoškolský výbor SZM, aby som vysvetlila ako, prečo som ten článok napísala a prečo som s tým neprišla najprv za nimi. Podotýkam, že to boli všetko deti v mojom veku. Nikdy som sa na schôdzkach zväzákov nezúčastňovala a nemala som potrebu čokoľvek im vysvetľovať ani sa pred nimi obhajovať.

O niekoľko dní som ako prvá z našej školy odovzdala zväzácky preukaz. To už sme mali správy z Prahy a môj príklad postupne nasledovali ďalší študenti.

Vypracovali sme požiadavky na zmeny v študijnom pláne, do ktorých sme sa snažili presadiť konštruktívne pripomienky. Mali sme ich počas celého štúdia, ale neodvážili sme sa ich predniesť. Akékoľvek naše pripomienky boli dovtedy vyučujúcimi vnímané ako útok, nevychovanosť a neuveriteľná drzosť. Určite by veľmi rýchlo našli spôsob, ako sa takýmto študentom pomstiť.

Po tom, ako udalosti naberali spád, sa tí istí učitelia predháňali v tom, kto je so žiakmi väčší kamarát a kto im viac dovolí a vyhovie. Nechali nás, dovtedy neslýchaná vec, pracovať na našich požiadavkách a diskutovať o nich počas vyučovania. Zo dňa na deň sme práci česť vymenili za dobrý deň a súdruha profesora za pána profesora, bez toho, aby niekto protestoval. Naše podmienky boli zohľadnené v študijnom pláne a na základe toho sa spravili aj zmeny v plánovaných maturitách.

O niekoľko týždňov neskôr sa mali uskutočniť voľby nového riaditeľa, v ktorých mali mať hlasovacie právo aj zástupcovia študentov. Bohužiaľ, toto právo sa nám nepodarilo uplatniť, keďže voľby v škole naplánovali v čase, keď boli všetky maturitné ročníky na nácviku stužkovej slávnosti. Voľby vyhrala vyučujúca, ktorú sme nenávideli najviac zo všetkých a celé roky sme sa jej báli. Takže sme si na predpremiére stužkovej aj poplakali.

Už ste čítali?