Záhradné hadice, porcelán, potravinové balíčky, ale aj lístky do opery za menej, než stálo pivo vo Viedni. To boli úlovky, z ktorých sa po páde železnej opony v roku 1989 u nás tešili turisti zo Západu.
Bratislava bola pre po nemecky hovoriacich „Gratislavou“, také lacné sa im tu všetko zdalo.
Tí, ktorí sa odhodlali v prvých rokoch po Nežnej revolúcii k nám, sa však museli pripraviť na slabšie služby aj na to, že sa nemohli zvnútra zamknúť na záchode.
„V 90. rokoch sme zažili obrovský boom zahraničných turistov. Žiaľ, vtedy bolo Československo infraštruktúrne pomerne zle pripravené. Nebolo dosť hotelov, reštaurácií. Bol niekedy problém nájsť zariadenia, ktoré zodpovedali západným štandardom,“ opisuje dlhoročný turistický sprievodca Marián Bilačič.
Napríklad hotel Carlton v Bratislave v tom čase podľa neho patril k obávaným zariadeniam, keďže bol priam v havarijnom stave.
Čo, naopak, turistov mohlo potešiť, boli jazykové znalosti personálu v hoteloch. „Dnes už môžeme s nostalgiou spomínať, že recepčné v interhoteloch ovládali možno osem až desať jazykov,“ hovorí Bilačič. Turisti si tiež pochvaľovali, že hoci je vybavenie izieb staré, je čisté.
Zájazdy za čerpadlami
To sa, žiaľ, nedalo povedať o toaletách.
„Mnohé záchody, najmä tie verejné, vtedy pripomínali ‚observatóriá‘. Jedným zo stresujúcich zážitkov bola návšteva verejných toaliet alebo aj toaliet v reštaurácii a v nich chýbajúci kľúčik alebo zámok,“ rozpráva Bilačič.
Mnohí zahraniční návštevníci sa pýtali, prečo sa na WC nemožno zamknúť.
