SME

Streda, 11. december, 2019 | Meniny má Hilda
NEŽNÁ REVOLÚCIA

Bez banánov vydržíme. Ale deti nikto mlátiť nebude

Spomienky čitateľov SME na november 1989.

Viliam Visokai (s baretkou) na tribúne. Viliam Visokai (s baretkou) na tribúne. (Zdroj: ARCHÍV V. V.)
Článok pokračuje pod video reklamou

V novembri 1989 som mal 24 rokov. Bolo som absolventom Technickej univerzity v Košiciach, vyštudoval som Elektrotechnickú fakultu a 1. 10. 1989 som sa vrátil z ročnej vojenskej služby. Býval som vtedy (aj teraz ) v Košiciach.

Tesne pred nástupom na vojenskú službu, koncom augusta 1988, som sa dostal do západnej Európy. Spieval som v univerzitnom zbore a zúčastnil som sa na zájazde v západnom Nemecku, Dánsku, Nórsku a Švédsku. Mal som dva mesiace po promóciách, diplom vo vrecku a svet pred sebou.

Keď som odchádzal do Nórska, môj otec sa so mnou rozlúčil a zaželal mi všetko dobré a nech sa mi na Západe darí (otec so mnou nežil, rodičia boli rozvedení). Predpokladal, že sa z Nórska nevrátim. Predpokladali to všetci, veď kto by sa vrátil, keď má diplom, vzdelanie, rozum a po návrate má nastúpiť na vojenskú službu, čo bol v tom čase dosť absurdný a bizarný zážitok.

Vrátil som sa kvôli môjmu dievčaťu (teraz mojej manželke, s ktorou som 30 rokov ženatý ) a keď som sa objavil, môj otec zostarol o desať rokov.

Policajti mlátili dôchodcov aj ženy

Už počas vojenskej služby som na vlastnej koži videl, že sa niečo deje a komunisti postupne strácajú silu. Slúžil som na letisku v Žatci a veľmi často som chodieval do Prahy, kde som mal otca. V januári 1989 som bol svedkom veľkých protestov počas Palachovho týždňa, ktoré brutálne potlačili. Na vlastné oči som videl, ako policajti mlátili dôchodcov aj ženy.

V roku 1989 sa udiali zmeny vo všetkých socialistických štátoch. Len u nás to vyzeralo, že budeme skanzenom komunizmu v Európe.

Aj napriek tomu to však vrelo. V júni 1989 zverejnila Charta 77 petíciu Několik vět. Nakoniec ju podpísalo 40-tisíc ľudí. Medzi nimi množstvo známych a slávnych ľudí - umelci, vedci aj športovci.

Večer 16. novembra som videl v televízii záznam z protestu bratislavských študentov aj s rozhovorom s nejakou študentkou. Bolo to niečo nové. Protest bez následkov? Na druhý deň som hovoril s kamoškou Janou Balegovou, študentkou filozofickej fakulty v Bratislave (dnes docentkou latinčiny), ktorá mi protest podrobne opísala. Viem, že sa smiala, lebo sa im nič nestalo a že s nejakými komunistickými papalášmi sa aj rozprávali.

Takmer každý večer som počúval Hlas Ameriky, rovnako ako v piatok 17. novembra. Pri večernom vysielaní som sa dozvedel, čo sa v Prahe stalo. Hlásili tam aj to, že zomrel študent Martin Šmíd. V skutočnosti to bol vlastne Ludvík Zifčák, agent ŠtB v radoch študentov. A nebol ani zranený. To som však vtedy nevedel.

Smrť študenta, to bolo nad všetky možné limity aj vtedajšej predposr...ej spoločnosti. V našej televízii bol v rámci správ príspevok, ktorý bol extrémne propagandistický a zameraný proti študentom. Že sú to živly, rozvracači, študujú za peniaze robotníkov a nevážia si to. Aj ja som ešte pred rokom bol jedným z nich.

Po promócii som sa zamestnal vo výskumno-vývojovom ústave TESLA ELTOS - inštitút mikroelektronických aplikácií (len dúfam, že si ten názov pamätám správne). Boli sme košickou pobočkou pomerne veľkého podniku, ktorý mal centrálu v Prahe.

Deti nikto mlátiť nebude!

Keďže sme boli mladí, mali sme ešte kontakty na školy, najmä na vysokú školu technickú. Moje dievča bolo zároveň členkou fakultného výboru SZM na strojníckej fakulte. Hovoril som jej, že jedinou možnosťou, ako sa zachovať, je protestovať proti zabitiu študenta a že to už prekročilo všetky hranice. Ona bola stelesnením dobra a správnosti.

Viem, že sa zväzáci ihneď stretli. V pondelok ráno sme išli pred školu, kde stál hlúčik študentov, myslím, že mali aj československé vlajky. Ja s kolegom Jankom Plančárom sme išli do obchodného domu Merkúr, kde bol vysokoškolský klub Téčko. Tam sme stretli s nejakými ľuďmi, niektorých som aj poznal, spieval som v univerzitnom zbore a tam boli desiatky študentov.

Pýtali sme sa ich, ako by sme im mohli pomôcť. Ak sa dobre pamätám, dohodli sme sa, že im prekopírujeme nejaké letáky. Naše výskumno-vývojové stredisko bolo celkom dobre vybavené.

Nepamätám si, ako to bolo v utorok, ale ja som vlastne bol už celé dni z práce preč, motal som sa po internátoch, škole, v Téčku a tak. Neviem, či už v utorok bola v Košiciach demonštrácia, ale myslím, že áno. Išlo sa cez Hlavnú ulicu a končilo sa pred vedeckou knižnicou. Viem, že keď kamarát zo školy Jožo Mišovič chcel nainštalovať zosilňovače a reproduktory na balkón vedeckej knižnice, tak nám to nechceli dovoliť.

V stredu už bola manifestácia relatívne mohutná, to si pamätám. Keď sme išli zo školy, tak na Námestí maratónu mieru nám kývala mama mojej terajšej manželky a bolo vidno, že má strach. Trochu som zneistel a tiež mi napadlo, či sa nemôže niečo stať. Poobzeral som sa okolo seba. Pohľad mi padol do dvora domu na Hlavnej ulici. Bol plný policajných ťažkoodencov. Naozaj som sa začal báť. Neskôr som sa dozvedel, že vtedajší minister obrany Václavík vehementne presadzoval veľmi tvrdé represie proti študentom vrátane nasadenia armády.

„Smrť študenta, to bolo nad všetky možné limity aj vtedajšej predposr...ej spoločnosti.“

Mne sa zdá, že sme takto chodili z univerzity k vedeckej knižnici každý deň. Okrem toho sa konali rôzne debaty v aule maxima v škole, ale aj v klube Téčko. Riešili sa tam rôzne veci. Predstavte si, že 99 % ľudí vôbec nevedelo, ako funguje kapitalizmus, aké sú demokratické inštitúcie, čo je vlastne trh. V živote som žiadneho disidenta nikdy nestretol. Ľudia ani na začiatku nechceli nejakú veľkú zmenu, len boli nahnevaní.

Vydržali, že nemôžu cestovať na Západ, vydržali, že musia robiť v živote niečo iné, ako chceli, že nemusia mať toaletný papier, teľacie mäso alebo banány. Vraveli, že to všetko sú schopní vydržať. Ale deti, deti im nikto mlátiť nebude!

Tak víte co, pane inženýre

Vlastne mám dojem, že na tie besedy chodili nejakí komunisti, ktorí nás asi mali nejako ukecať. Tie „požiadavky“ boli niekedy až smiešne, napríklad, aby sa na elektrotechnickej, alebo strojníckej fakulte zrušilo vyučovanie matematiky. Už vtedy sa ukazovali krikľúni a hochštapleri, z ktorých sa mnohí potom dostali hore.

Študenti postupne cítili, že je potrebné, aby sa k nim pridali aj podniky - teda pracujúci, zamestnanci v podnikoch. Rokovalo sa najmä s vtedajšími podnikmi, kde už vznikli VPN-ky. Ja som prišiel s myšlienkou, že náš podnik by sa pridať mohol. Hovoril som o tom s kolegami, lebo ja som bol služobne aj vekovo najmladší zamestnanec nášho výskumno-vývojového podniku. Všetci sa jednoznačne vyjadrili, že o tom musí rozhodnúť náš generálny riaditeľ z Prahy.

Šéf našej pobočky sa z toho vyzul (už vlastne ani nechodil do práce) a povedal mi, že musím zavolať generálneho riaditeľa sám. Bol som v tom podniku štvrtý mesiac a s malou dušičkou som teda vytočil číslo našej centrály a žiadal som si generálneho riaditeľa. Povedal som mu, ako sa volám a taktiež som mu vysvetlil, že chceme vedieť, ako sa zachovať a či sa máme teda k študentom pridať. Keď som skončil, bolo v telefóne dlho ticho.

A potom sa ozval hlas, ktorý sa ma znova pýtal: „Tak, pane inženýre. Ještě jednou, jak se jmenujete?” Úplne bez duše som hlesol: „Som Viliam Visokai.“ V telefóne zaburácalo: „Tak víte co, pane inženýre! Nakopejte těm komunistům prdel!“ A bolo to vyriešené.

Myslím, že to mohlo byť najneskôr v pondelok 27. novembra počas generálneho štrajku, ale možno aj skôr, asi v piatok 24. Spísali sme v práci vyhlásenie a samozrejme všetci očakávali, že ho na tribúne aj prednesiem. Tak som s tým teda súhlasil.

Počas demonštrácie pred vedeckou knižnicou som prišiel za chalanmi, ktorí to organizovali a povedal som, že idem prečítať vyhlásenie, že náš podnik sa pridáva k študentom. Zároveň som sa opýtal, koľko podnikov sa už pridalo. A oni povedali, že zatiaľ žiadny. Bože, pomyslel som si, vyhodia ma z práce a zavrú. Ale ustúpiť už nebolo kam.

Kolená sa mi triasli, pred tribúnov boli desaťtisíce ľudí. Keď som mal vystúpiť, kamarát Jožo mi hovorí: „Vili, práve prišli chlapi z valcovne z VSŽ. Chceme ich pustiť aby boli oni prví. Lebo sú to robotníci, tak nech komunisti vedia, že skončili aj u robotníkov. Ak Ti to neprekáža, pôjdeš hneď za nimi. A tak som stál pri tribúne, počkal som, kým skončia chlapi z valcovne, a potom som nastúpil. „Z poverenia generálneho riaditeľa podniku Tesla Eltos vyhlasujeme, že náš podnik podporuje všetky požiadavky študentov a Verejnosti proti násiliu...“

Boli sme teda druhý podnik, ktorý sa v Košiciach pridal na stranu študentov. Prišiel som domov skôr ako moja mama, ktorá bola učiteľkou. Len čo otvorila dvere, vtrhla do mojej izby a začala na mňa kričať, že som sa zbláznil, že mi zničia život, že ma zavrú. Hovorila, ako ju zastavovali známi a podávali jej ruku a ďakovali a pozdravovali ma. Povedala, že si mám zbaliť veci a že okamžite odchádzame. „Kam?“ Spýtal som sa. „Budeš spať na záhrade.“ A tak ma mama vypravila do drevenej chatky na našu záhradu pri Ťahanovciach.

Tam som bol asi jednu alebo dve noci, ale na generálnom štrajku som už bol opäť v meste. Preto si myslím, že to bolo ešte pred ním.

Potom sme chodili na nekonečné dialógy, ale už to celé dostalo iný spád.

Neľutujem ani sekundu

Ja som sa 7. 4. 1990 oženil s mojím dievčaťom a žijem s ním dodnes. Syn Viliam sa nám narodil 6. 10. 1990 a 1. 11. 1990 nám zrušili podnik - inštitút mikroelektronických aplikácií. Bol som štyri mesiace nezamestnaný. Manželka bola študentkou strojníckej fakulty a syn mal zopár týždňov. Bývali sme v prenajatom byte, v ktorom sme nemali nič. Prvé tri mesiace ani elektrinu, lebo som nemal peniaze na jej zapojenie. Nemali sme chladničku, práčku. Jedlo sme mali v hrncoch vo vani v studenej vode, plienky sme vyvárali a potom mi kamarát požičal práčku ROMO zo šesťdesiatych rokov, ktorá mala pokazené čerpadlo. Nemali sme čo jesť. Pomáhala nám mama aj svokra. Potom som začal podnikať, ale to už je iný príbeh.

Dnes mám vlastnú firmu, krásnu ženu, krásny byt a syn je pilotom.

Na záver chcem povedať už len niekoľko viet:

Nikdy, ani keď som nemal jedlo pre syna, chladničku, práčku a elektrinu, ani keď mi prvá firma skrachovala, ani keď som sa zadlžil, pracoval 16 hodín denne alebo som dostal na lyžiach infarkt a život mi zachránili záchranári z Liptovskej Tepličky, ani na jednu sekundu som neoľutoval, že sme celý ten systém zvrhli.

Každý, kto tvrdí, že to bolo dohodnuté a riadené v spolupráci ŠtB a Václavom Havlom, je chudák. Problémom Slovenska je, že ľuďom chýba sebavedomie a to je dedičstvo Habsburgovcov, komunistov, Mečiara a Fica. Každý človek, ktorému chýba sebavedomie, bude obviňovať všetkých ostatných a spriadať konšpiračné teórie, lebo sa bojí a myslí si, že všetci sú takí istí chrapúni ako on.

Nikdy som si nerobil nikde žiadne zásluhy, ale hreje ma pri srdci, že som pri tom bol. Ľutujem dnešných mladých, pre ktorých je najväčším zážitkom počet klikov na facebooku alebo že si stiahnu film, čo sa ešte nepremieta.

Moji priatelia a spolužiaci mali iné zážitky. Psychiatrička Monika prešla kordónom policajtov na Národnej triede, veterinárka Henika, sedela 9. novembra na Berlínskom múre a rozoberala ho. Docentka latinčiny Jana 16. novembra pochodovala z Hodžovho námestia a debatovala s Gejzom Šlapkom. Ja som stál na tribúne pred vedeckou knižnicou v Košiciach.

Bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Väčšia ako svadba, narodenie syna či záchrana môjho života. Bola to moja „najskvelejšia hodina“

Už ste čítali?