SME

Kuciakova vražda bola strašná vec, ale bola akoby symptómom väčšej choroby (rozhovor)

Peter Murphy je na Slovensku 27 rokov.

Peter Murphy (80) sa narodil v Cardiffe vo Walese. Pracoval vo waleskom ľudovom múzeu aj v turistickom združení, podieľal sa na založení fotogalérie v Cardiffe a angažoval sa v umeleckej sekcii waleského festivalu Eistedfod. Prispieval článkami do celoštátnych časopisov a prednášal o fotografii na rôznych vysokých školách. V roku 1992 prišiel na Slovensko a dodnes tu vyučuje angličtinu. (Zdroj: Foto - Monika Janigová)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Jeho rodiskom je Wales, no druhým domovom sa mu stalo Slovensko. PETER MURPHY sem prišiel krátko po páde komunizmu a zažil rozpad republiky, nástup mečiarizmu, krívanie demokracie. Narodil sa počas druhej svetovej vojny, dlhé roky pracoval ako novinár a prekladateľ, dnes má osemdesiat rokov, teší sa skvelému zdraviu, stále vyučuje a so záujmom sleduje dianie u nás aj v domovine.

Odkedy ste na Slovensku?

Prvý raz som prišiel v roku 1992. To ešte bolo Československo. Bude to teda 27 rokov.

Prečo ste sa rozhodli prísť práve sem?

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nebol to jeden dôvod. Vtedy som doma vyučoval. Angličtinu aj waleštinu. Veľa ľudí u nás už waleštinu nepoužíva ako prvý jazyk, no vtedy nastala istá renesancia a ľudia sa k nej vracali, parlament ju postavil na úroveň angličtiny.

Waleština bola na tom asi ako slovenčina pred sto rokmi. Teda kuchynský jazyk. Na verejnosti väčšina hovorí po anglicky. Angličtinu som potom prišiel učiť na Slovensko.

Ako si spomínate na príchod k nám?

Počas studenej vojny sme počúvali o Československu. Nevedeli sme však veľa, bolo to pre nás dosť tajomné. Po príchode som sa zdržal v Bratislave zo tri dni a už som išiel do Žiliny, kde som zostal až doteraz.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Jedným z prvých šokov pre mňa bolo, že jazdíte na opačnej strane. Ale musím priznať, že to bolo ešte nič oproti tomu, čo prišlo neskôr.

Bolo poznať, že ide o postkomunistickú krajinu?

Zo začiatku, keď som začal vyučovať, som napríklad býval na žilinskom internáte a oproti bol malý obchodný dom. Ľudia tam stáli v nekonečnom rade, nechápal som, čo sa deje. Dostali rybie prsty. U vás to vtedy bola novinka.

Takisto si pamätám, ako čašníci v podnikoch zapisovali každú objednávku na papier, to som dovtedy nevidel. V Žiline bol jediný väčší obchod Prior z čias komunizmu. Dnes je všade oveľa väčší konzumerizmus.

Sú veci, na ktoré si ani po toľkých rokoch neviete zvyknúť?

Áno, napríklad na to, že u lekára sa nedá objednať, ale musíte prísť ráno, zapísať sa na dlhý zoznam a potom hodiny čakať.

Dodnes som zaskočený, keď na lekcie študenti chodia s meškaním, občas aj pol hodiny. Neviem to pochopiť. U nás je meškanie urážka, neúcta.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C692R na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu