Liečebňa v malej obci Hronovce bola preňho od malička dobrodružným územím a pacientov vídal aj doma. Dnes stojí psychiater a sexuológ MARTIN HOLLÝ na čele najväčšej českej psychiatrickej nemocnice Bohnice.
Hovorí o tom, prečo sú mnohí najúspešnejší muži sociopatmi aj o tom, ako môže človek naozaj pomôcť blízkemu človeku s depresiou.
Detstvo ste strávili v susedstve psychiatrickej liečebne. Ako ste ju a jej pacientov vnímali?
Pre mňa to bolo normálne. V tom čase boli areály uzatvorené. Diery v plote sme využívali nie preto, aby sme odtiaľ odchádzali, ale aby sme tam šli.
Bolo to územie, ktoré sme dobrodružne preskúmavali a, samozrejme, boli sme v kontakte s dlhodobými pacientmi. Nám ich dlhodobá zvláštnosť alebo inakosť pripadala normálna.
Váš otec je tiež psychiater. Rozprával sa s vami doma o práci?
Otec je kľúčovou postavou mojich súčasných postojov. Nikdy nevytváral ostrú hranicu medzi bežným a pracovným životom. Tým, že liečebňa v Hronovciach bola na dedine, to ani úplne nešlo.
Ako jeho deti sme žili tou problematikou a nebolo neobvyklé, že nejaký pacient za ním prišiel domov. V zásade sme boli v úzkom kontakte a nebolo treba veľa slov.
Prvýkrát sa so mnou rozprával odborne, keď som sa na medicíne učil psychiatriu a pripravoval som sa na skúšku. Veľmi mi pomohlo, že so mnou všetko prebral.
Lekári často nechcú, aby deti nasledovali v ich šľapajach, pretože vedia, aké je to náročné zamestnanie. Vás otec neodrádzal?
Nemal som jasnú predstavu, že budem psychiater. Dokonca pri voľbe strednej školy som si myslel, že budem bača. Potom, keď som začal študovať medicínu, uvažoval som nad inými odbormi.
Až koncom štúdia, keď sme mali stáže na psychiatrii, som sa rozhodol. V tom čase mal otec skôr radosť, že som si tento odbor zvolil. Nikdy som od neho nepočul, aby som do toho nešiel.
Pracovali ste ako psychiater, sexuológ a roky ste riaditeľom najväčšej českej psychiatrickej nemocnice v Bohniciach. Ktorá z týchto pozícií vám najviac sedí?
Každá má niečo. Riaditeľská rola má výhodu, že môžem ovplyvňovať viac vecí. No myslím, že keď človek prežíva ťažšie obdobia a hovorí si, čo má zmysel, je to pomoc ľuďom. Takže lekárska rola ma asi najviac napĺňa.
“V socializme u nás nebolo čo robiť, tak sa súložilo. Mnohé hobby neboli prístupné.
„
Mám malú ambulanciu pre zopár desiatok ľudí, občas prijímam aj nových a raz týždenne som tam na poobedie.
Ako sexuológ ste pracovali so sexuálnymi deviantmi. Prekvapili vás v niečom?
Už keď som tam vchádzal, bola to veľká neznáma. Jednak o nich veľa nevieme a jednak sa človek nemôže úplne zbaviť predsudkov, keď pracuje s ľuďmi, ktorí ublížili deťom či ženám.
Keď niekedy prestanem robiť riaditeľa, budem sa točiť aj okolo sexuológie. Preto, ako sa ten predsudok, že sú to hriešni ľudia, mení na to, že sú to ľudia s trápením.
Vedľa ich deviácie alebo zvláštnej sexuality je nejaká osobnosť, ktorá to má niekedy veľký problém spracovávať. Niekedy si zložito uvedomujú, čo sa v nich deje.
Na štúdiu psychiatrie sa vraj hovorí, že tretina mužov, ktorí to dotiahnu naozaj vysoko, sú sociopati. Prečo je to tak?
