SME
Sobota, 2. júl, 2022 | Meniny má Berta

Kafka začmáral háklivé slová, otec Anny Frankovej vynechal z jej denníka intímne pasáže

Čo znamená denník pre psychiku.

Aj pre Annu Frankovú bol denník miestom intimity a zapisovala si aj sprosté vtipy. (Zdroj: Pinterest)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ešte nedávno bol dôležitou súčasťou našich životov. Písali si ho deti, mládež aj dámy a páni v rokoch. Niektoré sú úchvatnými literárnymi dielami, iné slúžili len ich pisateľom.

Fenomén denníkov odráža náš intímny svet vlastných myšlienok a predstáv, fungoval takisto ako psychohygiena.

Dnes sa však vytráca a namiesto intimity nastupuje exhibícia. O čo prichádzame a čo znamená denník pre svetovú literatúru aj pre psychiku človeka?

Koľko je nenávisti!

„Ach! Dnes sa začala vojna. Nikto tomu nechce veriť. Ešte včera popoludní som sedela s Elsou Gullanderovou v parku, deti pobehovali okolo, hrali sa a my sme bodro nadávali na Hitlera... A dnes?! Skoro ráno Nemci zbombardovali niekoľko poľských miest a prenikajú do Poľska zo všetkých smerov.“

Zápis z prvých dní druhej svetovej vojny dokladá, že denníky vznikali v každodennej rutine aj v pohnutých časoch. Takým je vojnový denník Astrid Lindgrenovej, ktorý nedávno v rodnom Švédsku vyvolal senzáciu.

Dokladá úzkosť, v akej vtedy žila autorka Pippi Dlhej pančuchy, ale aj jej hlboký humanizmus a to, ako vojnové udalosti zasahovali do každodenného života.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Lindgrenová s jasným úsudkom opisuje klamstvá politikov, agresiu Nemecka do Poľska aj Ruska do Fínska a ako matka dvoch malých detí sa tajne modlí: „Daj, nech sa postavíme spriama na obranu pred lžou a nenávisťou. Koľko je nenávisti! Svet jej bude čoskoro taký plný, že nás všetkých zadusí.“

Naopak, nedávno vydané denníky Františka Hečka ponúkajú obraz, ktorý má ďaleko od obrazu intelektuála: osočovanie kolegov sa v nich strieda s oportunizmom a neschopnosťou vidieť za svoj dvor. Autor Červeného vína opisuje na začiatku deportácií „potešenie, čo nás všetkých blaží na duši, že nám záchod zasa funguje a že netreba do vedier púšťať. Mali sme na obed teľacinu s kyslými zemiakmi a nik by na prvý pohľad nepovedal, ako to človeka duje.“

Priamo v čase, keď vyvážajú Židov, si 8. marca 1942 táto budúca vlajková loď socialistického realizmu zaznamenáva ódu na Jozefa Tisa: „My buďme radi, že máme svojho prezidenta, ktorý nás vyviedol z toho všetkého, čo poskusovali susedia bližší i ďalší. Buďme mu povďační za rozum a cit slovenský.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Denník však môže byť aj dokladom vzdoru. Nemecký filológ Victor Klemperer si denník písal od mladosti do smrti, takmer šesťdesiat rokov, pretože chcel „sledovať, študovať a vštepovať si do pamäti to, čo sa deje teraz a tu“.

Jeho denník je reflexiou života v Nemecku, odhaľoval uškriekanosť hitlerizmu a demaskoval myšlienkovú chudobu nacistického jazyka, ktorý v skratke nazval LTI, Lingua Tertii Imperii, po latinsky Jazyk tretej ríše.

Keď mu byt opakovane prepadlo gestapo, začala manželka jeho denník odnášať z domu, no Klemperer akoby chcel svojím svedectvom vzdorovať brutalite tých čias - napríklad keď deportovali rodinnú známu, zapísal si, že „ak raz dôjde k zverejneniu mojich pamätí, bude v nich aj ona hrať svoju rolu“.

Erotika neprešla rodičovskou cenzúrou

„Dúfam, že sa ti budem môcť so všetkým zdôveriť, ako som sa ešte doteraz nikomu nezdôverila, a verím, že mi budeš veľkou oporou.“

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu