SME

Sobota, 19. október, 2019 | Meniny má Kristián

Poslednú aristokratku čítajú ako terapiu aj v psychiatrickej liečebni

Kastelán z Milotíc slávi úspechy s knižnou sériou.

Evžen Boček, kastelán zámku v Miloticiach. (Zdroj: PAVOL URBÁNEK)

Takmer tridsať rokov je kastelánom na zámku v Miloticiach neďaleko česko-slovenských hraníc. Zároveň predal stotisíce humoristických kníh z prostredia aristokracie. Za román Posledná aristokratka dostal v roku 2012 cenu za humoristický román roku.

EVŽEN BOČEK sa nerád fotí a najradšej nikam nechodí. Na úspechu ho najviac teší, že zviditeľnil zámok, hoci v ňom návštevníci márne hľadajú bizarné postavy z jeho knižiek.

Článok pokračuje pod video reklamou

Kedy ste sa stretli s aristokraciou alebo aristokratmi? Bolo to skôr, než ste sa stali kastelánom?

Na miesto kastelána som nastúpil v roku 1992. Dovtedy o aristokracii nikto nič nevedel. V texte pre sprievodcu bola o poslednom majiteľovi len jedna veta. Tým, že som študoval históriu, som niečo vedel, ale s aristokratickou rodinou som sa stretol, až keď som sa stal kastelánom.

Poznali sme sa s potomkami majiteľov zámku, ktorí tu žili do roku 1945. Po vojne museli odísť, lebo boli Nemci. Marieta, ktorá tu žila 27 rokov, sem po revolúcii začala chodiť a bola úplne super. Vedela po česky lepšie ako všetci Česi dohromady.

Ako to?

Jej čeština sa zastavila v roku 1945. Hovorila pekne pomaly, nie tak hrozne rýchlo ako my. Krásne používala aj nárečové termíny, ako napríklad „tož“. Bola veľmi dobrá, milá a príjemná a tiež veľmi zbožná. Hovorila: keby som mohla, vrátila by som sa sem na faru a robila by som pánu farárovi kuchárku.

Veľmi rada pomáhala utečencom, našim emigrantom, po roku 1968 aj pracovala v charite. Vďaka nášmu zoznámeniu začala vznikať idea prestavby zámockej expozície na ich bývanie.

Ako vyzerala inštalácia na zámku predtým?

Na mnohých hradoch a zámkoch v Českej republike po vojne vymysleli expozície. Keď v roku 1945 zhabali zámky Nemcom a v roku 1948 všetkým ostatným, rozhodli sa, ktoré budú slúžiť pre turistov, ktoré ako sklady, JRD, domovy dôchodcov či kasárne. Mobiliár niekam odviezli.

Pamiatkari mali státisíce predmetov, z ktorých si expozície na zámkoch začali skladať podľa seba. My sme boli typickým príkladom. Každá miestnosť bola v inom štýle. Baroko, rokoko, klasicizmus, biedermeier. Nevyzeralo to ako zámok, ale ako múzeum.

Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom C64UN na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:
Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom M64UN na číslo 8787, alebo kliknite na „Objednať cez SMS“ a odošlite predvyplnenú správu. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Už ste čítali?