Už ako dieťa ho očarili pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky – Indiáni. Na začiatku bol, samozrejme, červený brat Winnetou. Potom mayské pyramídy, Aztékovia a ich vyspelá civilizácia. Dnes skúma Indiánov – domorodé kultúry a civilizácie Mezoameriky – z iného konca. Etnológ a mexikanista RADOSLAV HLÚŠEK.
Na vysokej škole ste študovali históriu, už vtedy ste sa zaujímali o Indiánov. Venujete sa im aj celý profesionálny život, ale vaša špecializácia je etnológia. Ako ste sa k nej dostali?
Indiáni ma zaujímali odjakživa. U nás sa mexickým Indiánom – Mayom, ale najmä Aztékom, ktorí ma zaujímali najviac, vtedy až na profesora Milana Kováča z bratislavskej religionistiky, nikto nevenoval. Prihlásil som sa preto na externý doktorát do Prahy.
Chcel som študovať u českých odborníkov, ktorých knihy som čítal. A oni pôsobili na tamojšej katedre etnológie.
Keďže etnológiu som predtým neštudoval, musel som sa všetko naučiť za pochodu – všetky teórie a metódy výskumu. Našiel som si prácu na katedre, pracoval som v knižnici, bol som tam denne, stále som čítal a dobiehal to, čo som ako historik nevedel.
Dá sa povedať, že na históriu ste išli kvôli Indiánom a neskôr ste zistili, že cesta k nim vedie cez etnológiu?
História ma vždy bavila, čítali sme Vojtecha Zamarovského a ďalších. Ja som ju stále chcel prepojiť s Indiánmi.
V Severnej Amerike som však túto možnosť pred dvadsiatimi piatimi rokmi nevidel. Dostupná literatúra nešla veľmi hlboko do histórie, neboli tam staroveké civilizácie ako v Grécku, Egypte, Mezopotámii.
Toto som našiel až v Mexiku. Tam to všetko bolo – pyramídy, mestá, králi, impériá. Tu sa mi prepojil ten starovek, ktorý som miloval od základnej školy, s Novým svetom.
Takže to nie sú tí Indiáni, ktorých poznáme z kníh Karla Maya či z filmu Poklad na Striebornom jazere?
Radoslav Hlúšek (42)
- Pôsobí ako docent na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Prednáša o domorodých kultúrach a civilizáciách Mezoameriky, zaoberá sa najmä nahuaskou kultúrou.
Vôbec. Toto sú úplne iní Indiáni ako tí z filmov.
Toto sú Aztékovia, Mayovia, Olmékovia a ich dnešní potomkovia, tí, čo stavali pyramídy a budovali veľké civilizácie. My sme poznali ako deti skôr tých severoamerických Indiánov, s ktorými viedli vojny "zlí" imperialisti, Američania.
Kynožili ich a vyvražďovali. Takéto knihy sa dali zohnať u nás aj za socializmu, bola to súčasť propagandy.
Treba však povedať, že "mayovky" sú kompletne vymyslené, nezakladajú sa na žiadnych historických faktoch. Možno jedine názvy kmeňov sedia, tie tam existovali alebo existujú dodnes. Ale inak je to znôška nezmyslov (smiech). U mňa sa detské knižky časom preklopili do serióznejších.
Mama mi kupovala dobrodružné romány, neskôr som si už zháňal knihy, ktoré stáli na reálnych historických či geografických a etnologických základoch. Raz mi mama kúpila knihu, neviem, či ju mám považovať za "break point" – bod zlomu, ale vždy si na ňu spomeniem. Volá sa Zánik jaguárích bojovníkov. Bol to román o dobytí Mexika, teda ríše Aztékov, o Cortésovom ťažení. Pri jej čítaní som si uvedomil, že aj v Amerike existovali veľkolepé staroveké civilizácie.
Hovoríte, že pri mexických Indiánoch ste našli nielen staroveké dejiny najstarších civilizácií, ktoré vám v Severnej Amerike chýbali, ale aj prepojenie histórie so súčasnosťou. Ako tomu máme rozumieť?
Medzi prvými Európanmi, ktorí prišli do týchto krajín, napríklad do Mexika, ale aj do Peru – v tomto prípade to boli Španieli v 16. storočí – bolo veľa renesančne vzdelaných misionárov.
Zapisovali všetko, čo sa dozvedeli od domácich – od Indiánov, ktorí tam žili. Vzniklo množstvo kroník, písali ich duchovní – kňazi, misionári, mnísi, aj svetské osoby – úradníci, vojaci. Ale tiež Indiáni, ktorí sa naučili písať latinkou a písali po španielsky alebo latinkou vo svojich pôvodných jazykoch. Robili vlastne akúsi súdobú etnológiu.
Avšak pýtali sa aj na históriu. Spájalo sa tam to, čo tam v 16. storočí sami videli a zažili, s tým, čo im Indiáni rozprávali o dávnych časoch. Vznikli nádherné knihy v španielčine alebo v domorodých jazykoch, niečo je vydané aj v češtine, menej v slovenčine.
Prepojenie so súčasnosťou spočíva v tom, že tí Indiáni, ktorí tam dodnes žijú, hovoria jazykmi, ktorými sa hovorilo už vtedy. A hlavne je tam kultúrna kontinuita. Dnes porovnávame to, čo písali misionári alebo indiánski vzdelanci v 16. či 17. storočí, s tým, ako domorodé kultúry fungujú dnes. Nachádzame veľa paralel.