Na dvere domu Mozartovcov sa ozve temné búšenie. Stojí tam tajomný hosť v dlhom plášti a s vyziabnutou tvárou, objednáva si pohrebné Requiem. Podmienkou je, že nebude pátrať po objednávateľovi. Pôsobí ako z iného sveta.
Umelcovi rýchlo ubúdajú sily a tuší, že umiera, z posledných síl píše Requiem pre seba samého.
Dokonca vie, že ho otrávili. Pozná aj vraha. Je ním slabý hudobník Salieri, ktorý mu závidí a nenávidí ho.
Geniálny skladateľ trpí nepochopením okolia, je priam prototypom moderného intelektuála. Keď 5. decembra 1791 zomrie, pochovajú ho v hrobe s bedármi.
Na Mozarta sa za dvesto rokov nalepilo množstvo lží a výmyslov.
Smrť sa blíži
„Obraz toho Neznámeho mi neschádza z mysle. Ustavične ho vidím, ako ma prosí a nalieha, ako netrpezlivo žiada to dielo. Pracujem ďalej, pretože komponovať je pre mňa menej namáhavé ako odpočívať.
Cítim, je to taká moja predtucha, že bije moja posledná hodina, smrť sa blíži. Život bol taký pekný, moja životná dráha sa začala tak sľubne, ale darmo, nikto nie je pánom svojho osudu. Končím, lebo je tu ešte môj pohrebný spev, nesmiem ho nechať nedokončený.“
Tieto riadky vraj napísal samotný Mozart. Ich temný tón dopĺňa rozhovor medzi umelcom a jeho manželkou Constanze:
„Keď spolu išli na prechádzku do Prátra a sedeli spolu, Mozart začal rozprávať o smrti a vyhlásil, že skladá rekviem pre seba. Slzy stáli tomuto citlivému mužovi v očiach. Cítim, že to už nebude dlho trvať, povedal. Určite mi namiešali jed! Nemôžem sa tejto myšlienky zbaviť.“
Problém je, že ani jedna z týchto správ nie je autentická. Citovaný list poznáme len v prepise a rozhovor v Prátri Mozartova žena nikdy nepotvrdila, ba vieme, že ešte päťdesiat rokov po manželovej smrti prikyvovala na lživé informácie o čoraz slávnejšom umelcovi.
Bulvár existoval aj pred dvesto rokmi a živil sa práve fámami. Po pouličných viedenských klebetách sa témy chytili umelci.
Od Puškina k Formanovi
V tú jeseň roku 1830 sa Alexandrovi Sergejevičovi Puškinovi naozaj darilo. Uchýlil sa na otcovský statok v Boldine a napísal tu hneď niekoľko článkov, poém, poviedok aj tragédii. Šlo o najtvorivejšie obdobie básnika.
Medzi jednoaktovkami bola aj Mozart a Salieri. Autorská skica dvoch odlišných umeleckých typov, ktorá nemala oporu v skutočnosti. O tú však ani nešlo.
Romantizmus si zakladá na sentimentalite, rozorvaných citov a osudovosti - fáma o Mozartovi to skvelo spĺňala.
Puškinovu tragédiu zhudobnil na konci 19. storočia vynikajúci ruský skladateľ Nikolaj Rimskij-Korsakov. Námet prežil aj v ďalšom storočí, v roku 1979 ho zdramatizoval Angličan Peter Shaffer a predlohu čoskoro nato prevzal režisér Miloš Forman, ktorý ju úspešne sfilmoval - dostal za to osem Oscarov.
Hollywood zabetónoval výmysel a dnes takmer každý vie, že tajomný posol objednávajúci Requiem zosobňoval Smrť, že Mozarta otrávil žiarlivý priemerný hudobník Salieri, ktorý nenávidel geniálneho kolegu, a že ho šmarili do hromadného hrobu ako lúzra.
Rytier von Svinský chvost
„To, že Mozart bol chudobný, je mýtus. Mozartovi sa ako umelcovi na voľnej nohe darilo občas viac, občas menej, ale z dobových prameňov vieme, že zarábal veľmi dobre, dá sa to prerátať na dnešný kurz.
