SME

Sobota, 7. december, 2019 | Meniny má Ambróz

Dala výpoveď, aby mohla maľovať domácich miláčikov. Na jej obrazy sa čaká šesť mesiacov

Portréty fungujú ako terapia.

Erica Eriksdotter pracuje na maľbe psa menom Ernie. (Zdroj: Matt McClain, The Washington Post)

Erica Eriksdotterová vždy namaľuje ako prvé oči.

„Oči sú najdôležitejšia časť,“ hovorí Eriksdotterová o svojich ručne maľovaných portrétoch mŕtvych alebo umierajúcich domácich miláčikov. „Oči sú v podstate oknom do duše. Takže ak sa vám nepodaria oči, celé ste to pokazili.“

Tridsaťdeväťročná Eriksdotterová trávi dni v svojom štúdiu v Restone vo Virgínii maľovaním obrázkov uhynutých, ale aj zdravých zvierat. Maľovaniu sa venuje od roku 2017, keď skončila s prácou PR konzultantky, aby sa zamerala na svoj biznis, Studio Eriksdotter.

Článok pokračuje pod video reklamou

No maľovanie bolo jej obľúbeným koníčkom už omnoho dlhšie. Mala len desať rokov, keď predala svoj prvý obraz červeného balóna.

Popularita rastie

Cena portrétov zvieratiek sa začína na 774 dolároch za plátno veľkosti 30 x 30 centimetrov a odtiaľto cena len stúpa. Kým nejaký obraz dokončí, trvá jej to asi mesiac.

Za jeden obraz sa to môže zdať veľa, no medzi obyvateľmi D. C., ktorí vlastnia domácich miláčikov, dopyt po jej portrétoch rýchlo vzrástol. Na Eriksdotterovej zozname sa čaká aj šesť mesiacov.

Jej práca sa začína ujímať taktiež mimo Washingtonu. Tvrdí, že zo 60 portrétov domácich miláčikov, ktoré zhotovila, asi dva tucty posielala do domácností iných štátov.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Taktiež maľuje svadobné kytice a iné kvety, ale zameriava sa hlavne na domácich miláčikov.

Doteraz maľovala iba psy a mačky a celú svoju tvorbu dokumentovala na Instagrame. Eriksdotterová je však ochotná namaľovať hociktoré zvieratko. Dúfa, že raz to bude had.

„To by bola veľmi zaujímavá výzva,“ hovorí.

Príbehy o láske a strate

Portrétov domácich miláčikov môžu byť také populárne pre Eriksdotterovej unikátny postup, myslí si Antonietta Corvasceová, psychoterapeutka z Washingtonu, ktorá sa špecializuje na poradenstvo v čase smútku či straty. Klienti, ktorí si kupujú maľby svojich zosnulých miláčikov, sa tiež často prihlásia na pár týždňov terapie.

Eriksdotterová si vypýta od zákazníkov fotky ich domácich miláčikov. Vtedy sa vydajú na cestu naplnenú nostalgiou cez staré spomienky zachytené fotoaparátom.

Taktiež ich nabáda, aby rozprávali o zvieratku, najprv sa ich pýta základné informácie – plemeno a vek – čo vyústi do dlhých, emocionálnych e-mailov plných príbehov a láske a strate, hovorí Eriksdotterová.

„Zdá sa mi, že to, čo robí, je efektívny spôsob, ako pomôcť ľuďom smútiť,“ hovorí Corvasceová. „Dáva im bezpečné miesto na to, aby boli schopní rozprávať o svojom zvieratku a rozprávanie je spôsob žialenia, ktorý vedie k uzdraveniu.“

Corvasceová dodáva, že boli časy, keď vo svojej praxi robila niečo podobné ako Eriksdotterová, žiadala klientov, aby si doniesli fotografie zosnulých, aby im pomohli spracovať ich pocity.

Margaret Capursová, smútková terapeutka vo Washington Home and Community Hospices, hovorí, že strata domáceho miláčika môže mať rovnaký efekt ako úmrtie blízkeho člena rodiny.

„Strata zvieratka sa pre mnohých nelíši od straty človeka,“ vysvetľuje. „Čo je unikátne na našich vzťahoch k zvieratkám, na rozdiel od vzťahov k ľudom, je, že domáci miláčikovia vás zahrnú bezpodmienečnou láskou... pre niektorých to je jediná nekomplikovaná spoločnosť, ktorú majú.“

Akoby šli vyskočiť z plátna

Patti Brennanová z Indianapolisu, ktorá si objednala štyri portréty domácich miláčikov od Eriksdotterovej, presne vie, čo Corvasceová a Capursová myslia. Zo všetkých zvierat, ktoré dala namaľovať, sú tri ešte nažive, ale jeden – kríženec labradora a nemeckého ovčiaka menom Luke – už odišiel.

Zakaždým, keď Brennanová prejde okolo malieb, ktoré visia v jej obývačke, spomenie si na Luka a na to, koľko radosti jej priniesol do života.

„Jej práca skutočne zachytáva to, čo je podstatou vášho zvieratka,“ hovorí Brennanová. „Pre mňa sú zvieratá rodinou. Jej tvorba to stelesňuje: Zvieratko skutočne vyzerá, že vyskočí z plátna.“

Strata domáceho miláčika je bolestivá skúsenosť a Eriksdotterová ju pozná z prvej ruky.

Hovorí, že stále smúti za yorkshirským teriérom Lucasom, ktorý bol jej stálym spoločníkom predtým, než zomrel na rakovinu vo veku jedenásť rokov, ona mala osemnásť.

Súvisiaci článok Trúchlenie nemá päť štádií. Vznikol z nich však veľký biznis Čítajte 

Eriksdotterová vyrástla vo Švédsku a potom sa presťahovala do Spojených štátov, aby študovala na univerzite, a odvtedy už neodišla. Získala občianstvo niekoľko rokov po tom, ako si v roku 2009 zobrala za manžela Američana Caseyho Collingsa.

Eriksdotterová si spomína, ako zvykol Lucas zobúdzať ju a jej dve sestry každé ráno tak, že každej vošiel do izby. Na konci dňa Eriksdotterová zaspávala pritúlená k Lucasovi. Išiel s ňou aj na každú hodinu plávania a trval na najdôležitejšom mieste na sedenie – v jej lone, hovorí Eriksdotterová.

Jej rodina milovala Lucasa tak veľmi, že mu na narodeniny kúpili tortu a kŕmili ho.

„Do dnešného dňa si posielame v rodinnom chate správu ‚Všetko najlepšie k narodeninám, Lucas‘, keď má narodeniny,“ hovorí Eriksdotterová. „Skutočne viem, aké to je stratiť milované zvieratko, to, ktoré spí s vami, hrá sa s vami, či štuchá do vás, keď ste veľmi smutní.“

Okrem toho, že pomáha zákazníkom zmierňovať smútok, Eriksdotterová vidí vo svojich portrétoch aj príležitosť, ako im niečo vrátiť: každý mesiac venuje päť percent svojho zárobku organizáciám a útulkom, ktoré sa venujú záchrane zvierat.

Tri celoživotné vášne

Svojím spôsobom je Studio Eriksdotter perfektným zlúčením troch celoživotných Eriksdotterovej vášní: jej lásky k Lucasovi, k maľovaniu a otcovi.

S maľovaním začala veľmi skoro, inšpirovaná umeleckým posolstvom svojej rodiny – jej mama aj starý otec boli obaja maliari – a kreativitou matky, ktorá sa prejavovala pri prácach okolo domu.

Jej mama, ktorá sa vyučila za profesionálnu kuchárku, vymýšľala nezvyčajné, výborné jedlá a dekorovala rodinný dom špeciálnou škandinávskou eleganciou. „Predstavte si čerstvý mach naaranžovaný v starodávnej striebornej mise,“ vysvetľuje Eriksdotterová.

Eriksdotterová nikdy nechodila na hodiny maľby, no trávila aj dvadsať hodín týždenne za maliarskym stojanom. Začínala, keď mala okolo 25 rokov, no tento zvyk si budovala aj počas rokov, ktoré strávila v oblasti PR.

Vedela, že by bolo ťažké uživiť sa ako profesionálna umelkyňa. Otec, podnikateľ, jej však vždy hovoril, že by sa mala venovať tomu, čo miluje. Dcéra na jeho slová nikdy nezabudla, jeho hlas počuje v svojej hlave aj dnes, hoci pred takmer dvadsiatimi rokmi zomrel na rakovinu pankreasu.

Keď sa objavila príležitosť venovať sa maľovaniu serióznejšie, Eriksdotterová po nej chňapla. Spolu s vtedajším snúbencom Collingsom si okolo roku 2009 našetrili 20-tisíc dolárov na svadbu v Taliansku, no nakoniec sa rozhodli zobrať sa tajne a namiesto svadby použiť peniaze na naštartovanie jej kariéry.

Niekoľko nasledujúcich rokov pár cestoval po východnom pobreží a vystavoval Eriksdotterovej maľby (predovšetkým kvetinové) na umeleckých podujatiach, i keď si stále udržiavala aj prácu v korporácií.

V roku 2016 porodila prvé dieťa. V roku 2017 už bola presvedčená, že sa môže stať úspešnou ako maliarka. Tiež túžila ostať doma so synom Masonom, a tak odišla z práce a zamerala sa na umenie. Dnes trávi dvadsať až tridsať hodín týždenne vo svojom štúdiu a zvyšok času s deťmi: trojročným Masonom a trojmesačnou Elisou.

Pamiatka na otca

Eriksdotterovej štúdio a podpis na každej maľbe nesie meno jej otca. Znamená „Erikova dcéra“ (meno jej otca bolo Erik).

„Je to spojenie plné lásky,“ hovorí. „Milujem sa podpisovať týmto menom. Páči sa mi, keď premýšľam, ako slovo ‚Eriksdotter‘ visí v domoch mojich zákazníkov po celej krajine.“

To, čo robí, miluje. Miluje hodiny v otočnom kresle, keď k nej cez okno na jar preniká spev vtákov – alebo so šálkou, z ktorej sa v zime parí čaj Earl Grey. Miluje posledný moment tvorby, keď použije malinký štetec, aby namaľovala zvieraciu srsť tak jemne a realisticky, ako sa len dá. Hovorí, že je to „radosť a pocta“ maľovať domácich miláčikov.

Ale je tu jedno zvieratko, s ktorého maľovaním Eriksdotterová počká.

„Jedného dňa určite namaľujem Lucasa a v mojom dome bude mať miesto na veľkom plátne,“ hovorí. „Ale ešte nie. Nateraz je to ešte príliš bolestivé.“

Téma: Duševné zdravie


Článok je zaradený aj do ďalších tém Psy, Oči a zrak

Už ste čítali?