SME

Pondelok, 14. október, 2019 | Meniny má Boris

Čítanie na víkend: Príbeh tragickej lásky a jedlo, ktoré je lepšie než lexaurin

Pozrite si prehľad magazínových textov.

Dáte si? So syrom a so smotanou?Dáte si? So syrom a so smotanou?(Zdroj: Adobe Stock)
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako sa z mastnej placky stal fenomén

Súvisiaci článok Majiteľ langošárne: Kečup či smotana? Zrátali sme, ktorý tím vyhráva Čítajte 

Je málo miest, kde sa obľúbené letné jedlo a postrach diét, langoš, ešte stále pripravuje čerstvé. Jedným z nich je nenápadný stánok na bratislavskom sídlisku s názvom Petržalské langoše.

Tomáš Hortenský má v ňom tabuľu s desiatkami krajín, odkiaľ k nemu prišli jeho špecialitu ochutnať.

Ponúkne langoš s chilli con carne po mexicky aj africkú variantu na sladko so škoricou a muškátovým orieškom. No najobľúbenejšia je slovenská klasika. Aj tú si však treba vedieť správne objednať, tak ako steak, hovorí.

Čo je na polochrumkavej – polomazľavej mastnej placke také výnimočné, že už roky patrí k najobľúbenejším pochúťkam? V čom je jej čaro?

"Chrumkavé je vždy populárne, stačí si spomenúť na chipsy. Kdesi som čítal, že tuk chuťovo evokuje spomienku na materské mlieko. No a keď má človek všetkého plné zuby, ťažko mu spraví dobre nastrúhaná mrkva. V tomto mám skúsenosť, že prichádzajú ľudia s vetou: dnes je deň na langoš, jednoducho namiesto lexaurinu," približuje Hortenský.

Neznámy osud originálneho umelca

Súvisiaci článok Tušil, že ho zabijú. Jeho starý kufor ukrýval tajomstvo Čítajte 

Je rok 1942 a zo Slovenska berú Židov. Niektorí sa snažia ujsť, zvesti o lágroch sú hrozné. V lesoch sa ukrýva aj dvojica. On je štyridsiatnik, expresionistický maliar, Zorka je mladá žena. Umelec je jej prvou láskou.

Často nemajú čo jesť, pomáhajú im chudobní ľudia, ktorí sami nemajú nazvyš. Keď raz dlho nechodia, dvojica zíde z lesov a nájde ich obesených na strome. Celú rodinu.

Jeho to zlomí. Rozhodne sa vzdať. Nemôže sa ďalej skrývať, ak tým ohrozuje životy iných. Dievčaťu prezradí, že na povale jedného martinského domu má ukrytý kufor so svojimi maľbami. Fatalisticky verí, že mladá Zorka prežije, ale on nie. Tak sa napokon aj stane.

Od tohto príbehu uplynulo sedemdesiat rokov. A zachránený kufor plný diel originálneho výtvarníka Arnolda Petra Weisz-Kubínčana sa dostal späť na Slovensko.

Portrét slovenskej hereckej osobnosti

Súvisiaci článok Je najlepším, lebo si to vždy naplno odmaká. Milan Ondrík má Krištáľový glóbus právom Čítajte 

Konečne! vzdychli si pravdepodobne fanúšikovia Milana Ondríka, keď tento rok získal Krištáľový glóbus na filmovom festivale v Karlových Varoch za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe.

Rodák z Oravy patrí v súčasnosti k najvýraznejším slovenským hereckým osobnostiam a je veľmi obľúbený. Cenu z prestížneho festivalu si zaslúžil.

So Zuzanou Mauréry, ktorá Krištáľový glóbus za ženský herecký výkon na českom festivale získala v roku 2016 za postavu Márie Drazdechovej vo filme Učiteľka, sú jedinými slovenskými hercami v histórii festivalu, korí získali toto prestížne ocenenie.

Rola otca Milana vo filme Nech je svetlo režiséra Marka Škopa mu bola ušitá na telo a Ondrík k nej pristupoval tak ako ku všetkým svojim postavám. Naplno.

"Milan je veľmi citlivá a jemná duša, má veľký zmysel pre spravodlivosť a zodpovednosť. Do všetkého ide na stoosemdesiat percent," hovorí o Ondríkovi riaditeľ Činohry SND Michal Vajdička.

Ako ho vidia ďalší jeho kolegovia?

Rozhovor s horským vodcom

Súvisiaci článok Záchranár: Ľudia sú nepoučiteľní, chodia do hôr v sandáloch Čítajte 

Záchranár a horský vodca Ivan Krajčír zažil za viac ako tridsať rokov v službe všeličo.

Hodinu a pol niesli s kolegami 120-kilového turistu so zlomenými nohami, pred zopár rokmi zas zachraňoval dieťa, ktoré rodičovi na túre v Slovenskom raji vypadlo z nosiča do vodopádu.

Preto vie poradiť, ako si spraviť bezpečnejšiu túru, a hovorí aj o tom, kam turisti takmer nechodia, hoci by to stálo za to.

Ak má vymenovať najväčšie chyby, ktorých sa ľudia v horách dopúšťajú, neváha.

"Zle sa vystroja a vychádzajú na túru neskoro. Prídu na dovolenku a nechce sa im vstávať, tak vyrazia v dopoludňajších hodinách. Niektorí tiež preceňujú svoje schopnosti. Mnohí si poriadne nenaštudujú trasu, neodhadnú jej dĺžku a potom sú vyčerpaní a môžu sa stať rôzne nešťastia," upozorňuje.

Reportáž z bavorského mesta Pasov

Súvisiaci článok Pokojné uličky aj vystrčené prostredníky. Ako sa dnes žije v nemeckej Lampeduse Čítajte 

Za stolom sedí dvadsaťsedemročný Amdžád Abu Huvádží. Keď mu čašníčka prináša bravčové koleno s kapustou a zemiakovou knedľou, netvári sa dvakrát nadšene.

Hoci v Bavorsku žije už viac ako tri roky, tamojšia kuchyňa ešte stále nie je niečo, čo by skutočne obľuboval.

„To, že z Damasku utečiem, som plánoval vyše roka,“ hovorí. „Kým som študoval vysokú školu, do armády som nemusel. Keď sa však blížil koniec môjho štúdia, každý deň som čakal predvolanie. Že za Asada zabíjať nepôjdem, som sa rozhodol dávno predtým, než nakoniec prišlo.“

V čase, keď do bavorského Pasova zo Sýrie putoval Amdžád, prichádzal do Nemecka ďalší milión ľudí. Cez mesto sa v roku 2015 do krajiny dostala asi tretina z nich. V priebehu niekoľkých mesiacov tak päťdesiatisícovým mestom prešlo asi štyristotisíc utečencov.

Štyri roky po tom, čo si Pasov od médií vyslúžil nálepku nemecká Lampedusa, je drvivá väčšina utečencov preč. Ako žijú tí, čo tu ostali a čo na to hovoria miestni?

Už ste čítali?