Je rok 1942 a zo Slovenska berú Židov. Niektorí sa snažia ujsť, zvesti o lágroch sú hrozné. V lesoch sa ukrýva aj dvojica. On je štyridsiatnik, expresionistický maliar, Zorka je mladá žena. Umelec je jej prvou láskou.
Často nemajú čo jesť, pomáhajú im chudobní ľudia, ktorí sami nemajú nazvyš. Keď raz dlho nechodia, dvojica zíde z lesov a nájde ich obesených na strome. Celú rodinu.
Jeho to zlomí. Rozhodne sa vzdať. Nemôže sa ďalej skrývať, ak tým ohrozuje životy iných. Dievčaťu prezradí, že na povale jedného martinského domu má ukrytý kufor so svojimi maľbami.
Fatalisticky verí, že mladá Zorka prežije, ale on nie. Tak sa napokon aj stane.
Po príchode z lesov každého pošlú do iného lágra. Zorka po vojne v Martine darmo čaká na jeho návrat. Potom skutočne objaví na povale kufor.
Na odchod do Ameriky si môže vziať len jednu batožinu, tak si berie kufor svojej zavraždenej lásky.
Od tohto príbehu uplynulo sedemdesiat rokov. A zachránený kufor plný diel originálneho výtvarníka Arnolda Petra Weisz-Kubínčana sa dostal späť na Slovensko.
Úbohá stará vec
„Keď som sa dozvedela o kufri s dielami Arnolda Petra Weisz-Kubínčana, so záujmom som vycestovala do mesta Schenectady v USA, aby som zhodnotila, zapísala a pripravila na akvizíciu diela ponúknuté ako dar.
Doteraz o nich nikto na Slovensku nevedel a ani som netušila, že ide zrejme o poslednú zachovanú pozostalosť umelca a že sa navyše nachádza v jeho autentickom kufri.
Pred dvoma rokmi totiž našu galériu oslovila rodina Curtisovcov z USA, pani Katarina Curtis je dcérou Zorky Kahanovej, ktorá sa počas holokaustu v lesoch skrývala s umelcom.
Postupne som sa dozvedela detaily o ich skrývaní aj dovtedy úplne neznáme osudy umelca,“ opisuje vedúca kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia v Slovenskej národnej galérii Lucia Gregorová Stach.
V životopise jedného z našich najzaujímavejších výtvarníkov boli totiž dlhé roky biele miesta.
Dodnes presne nevieme, kedy zomrel. Známe je len toľko, že bol jednou z obetí genocídy a v roku 1944 ho deportovali z Martina do nacistického koncentračného tábora.
To, čo zažíval mesiace pred deportáciou, nikto na Slovensku netušil. Po sedemdesiatich rokoch sa tak začal odhaľovať netušený príbeh hodný filmovej drámy. Na rozdiel od hollywoodskej romantiky nemá happyend.
