SME
Štvrtok, 18. august, 2022 | Meniny má Elena, Helena

Expert: Rodič, ktorý si adoptuje dieťa, má prvé roky pocit malého spasiteľa

Roháček o detských domovoch.

Ilustračné foto. (Zdroj: Mária Dudová-Bašistová)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Rodič, ktorý si vezme dieťa, má prvé roky pocit malého spasiteľa, že urobil niečo mimoriadne. Preceňuje to. A v puberte, keď prídu problémy, bude zase o sebe pochybovať. Ani jedno nie je pravda,“ hovorí MAREK ROHÁČEK, zakladateľ a predseda občianskeho združenia Návrat, ktoré sa venuje náhradnému rodičovstvu.

Vysvetľuje, ako deťom škodila romantizácia detských domovov, aj to, prečo neexistujú štatistiky, koľko máme adoptívnych rodičov, či prečo sú v domovoch tisícky detí, no väčšina žiadateľov čaká na adopciu tri až päť rokov.

Pred časom ste zverejnili výskum, podľa ktorého je na Slovensku výrazne menej ľudí než pred dvanástimi rokmi, ktorí by si vedeli predstaviť adopciu dieťaťa. Čím si to vysvetľujete?

Robili sme meranie pred šiestimi rokmi a pred dvanástimi rokmi. V minulosti sa počty detí v rodinách zvyšovali, pozitívny vývoj však narazil na strop a zastavil sa. Mohli by sme sa zamýšľať nad tým, aká je nálada v spoločnosti, dôvera klesá, ľudia sú zneistení.

Môže to byť však aj inak: v deväťdesiatych rokoch sme mali detské domovy veľmi romantizované, išiel tam veľký sponzoring, médiá im venovali pozornosť. Keď deti šli do tábora, čakali ich na letisku televízne kamery. Bolo to výhodné pre viaceré inštitúcie, ale nie pre deti. Bola to pre ne medvedia služba.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Prečo?

Lebo sa vrátili do toho istého prostredia. Naučili sa účelovému správaniu. Keď som v domove, mám mentalitu obete. Chodia iní ľudia a robia mi šašoviny, donesú mi sladkosti. Riaditelia vtedy avizovali, že dostaneme na Vianoce na dieťa niekoľko kíl čokolády. To im predsa nemôžem dať.

Keď dieťa vyrastá takto, celý život je zložený zo striedania ľudí a zábavných zážitkov. Lenže reálny život sa z toho neskladá. Potom, keď odídu do reálneho života, očakávajú to isté. Stále majú pocit, že sú chudáci a ľudia im majú doniesť čokoládu.

Obraz detských domovov sa však postupne menil.

Po 90. rokoch sa rodinné formy posilnili a detské domovy sa odromantizovali. Dnes sú slušne medializované náhradné rodiny a detské domovy nie sú zobrazované v takom ružovom svetle. Ja to vnímam dobre.

Prijatie dieťaťa do adopcie alebo pestúnstva nie je bežné rodičovstvo, vyžaduje si náročnejšie nasadenie, odbornú pomoc. Ak to je zreálňujúca fáza, nemusí to byť dramatické.

Akú majú deti, čo prežijú celý život v detskom domove, šancu zaradiť sa do života?

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu