SME

Áno, naše adoptované dieťa je rómske. A tak je to dobre

Lenka a Ronald Blahovci s adoptívnou dcérou Noemi. (Zdroj: SME - Jozef Jakubčo)

Čím si prešli Michalovci, Blahovci, Piussi či Vandal?

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Drobné spôsobné dievča, na pohľad trochu podobné Talianke, stojí v kaviarni s malou dcérkou a podáva ruku na pozdrav.

„Ja som Maruša,“ usmeje sa. Pôsobí isto a pokojne, s dcérkou Miou sa rozpráva veľmi jemne, trpezlivo a s láskou.

Mária Michalová má 24 rokov a bola adoptovaná. Z dojčenského ústavu si nepamätá nič a nikdy nestretla biologických rodičov. Nevie, ako vyzerajú.

„Odkedy si pamätám, že existujem, doma som sa cítila bezpečne. Naši to dobre zvládli. Neotáčali reflektor na to, že majú adoptované rómske dieťa,“ spomína.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sama sa necíti ako Rómka. „Je to asi prostredím, v ktorom som vyrastala. Informácia, že moja národnosť je rómska, je asi taká dôležitá ako to, čo som mala na raňajky.“

Stáva sa, že si ju v hlavnom meste ľudia pomýlia s turistkou a rozprávajú na ňu po anglicky. A ona niekedy na tú hru pristane.

Marušina prvá fotka z detstva je z dovolenky pri mori v Taliansku, kde sa zoznamuje s malým psíkom. Ako jedenapolročná. Z obdobia predtým na rozdiel od svojej dcéry nemá žiadnu obrazovú pripomienku.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

„Dieťa sa väčšinou narodí očakávané a rodičia sa naň tešia, fotia si ho hneď, ako sa narodí. Dieťa, ktoré dali na adopciu, nikto neodfotil, keďže mamka sa naň asi netešila,“ hovorí.

Dcéra ma oslobodila

V Marušinom živote bola diera. Chýbali jej informácie o biologických rodičoch, bola z toho frustrovaná.

„Ak som mala niekedy pocit, že niekde nepatrím, tak to bolo v puberte. Snažila som sa vyrovnať s pocitom krivdy a s tým, že ma vlastná mama opustila, chcela som pochopiť, prečo sa to stalo. Mala som pocit, že to, že moja mama nebola mojou biologickou mamou, mi bráni v poznaní seba samej.“

V čase, keď sa pohrávala s myšlienkou vyhľadať svojich biologických rodičov, jej pomohol rozhovor s mamou. Bola rada, že sa o to zaujíma. Ale čo by biologickej mame povedala, keby sa naozaj stretli?

„Nevedela som, prečo to chcem. Či preto, že sa na ňu hnevám, alebo preto, že ju chcem iba vidieť, alebo ju spoznať. Zamýšľala som sa nad rizikami, ktoré by to stretnutie mohlo priniesť, lebo ak by som ju stretla, asi by sa to tam neskončilo. Lebo moja mama nie je vyrovnaná 50-ročná žena s tromi dospelými deťmi, mužom a domom so záhradou. Je to niekto, kto život nezvládol,“ podotýka Maruša.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Triezvy nadhľad sa premietol do mnohých debát, ktoré s rodičmi viedli. „Mala som pocit, že v tom nie som sama, že som pre nich dôležitá, že sa tomu snažia porozumieť. To bolo asi kľúčové, aby som to zvládla.“

Aj v dospelosti sa ešte vracala k túžbe spoznať biologických rodičov. Najviac vtedy, keď bola tehotná. Nedokázala si predstaviť, že by dcérku nechala v nemocnici a odišla, akoby sa nič nestalo.

„Tým, že som priviedla na svet dieťa, som to sama so sebou úplne uzavrela. Už nebola kľúčom k sebapoznaniu moja mama, ale Mia. To ma oslobodilo. Seba už nachádzam cez Miu a ja som kľúčom pre Miu, aby dokázala niekedy nájsť seba samu.“

Vladimír Michal, zakladateľ siete kníhkupectiev Artforum, s manželkou Janou a adoptívnou dcérou Marušou. Dnes už je dospelá, je učiteľkou v Montessori škôlke a škole a sama má dcérku. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)

Neobvykle šťastný prípad

Marušiným adoptívnym otcom je Vladimír Michal, zakladateľ siete kníhkupectiev Artforum. S manželkou Janou mali okrem nej tri biologické dcéry.

Keď si ju osvojili, mali dve vlastné deti a pocit, že by sa zvládli postarať aj o ďalšie. Jane Michalovej sa podarilo manžela nadchnúť pre adopciu. „Zdá sa mi, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie,“ hodnotí po rokoch Vladimír Michal.

„Máme veľa priateľov, ktorí si tiež adoptovali dieťa, no my sme neobvykle šťastný prípad,“ poznamenáva a hneď pripomína, že zďaleka nie vždy dopadne adopcia ideálne.

Najnáročnejšie je podľa neho urobiť rozhodnutie podeliť sa o lásku s niekým v zásade úplne cudzím.

„Nech už sa tie prípady skončia zle, dobre alebo priemerne, každé dieťa zažije v živote nekonečne viac lásky vďaka tomu, že bolo adoptované, než keby nebolo. Preto to má zmysel robiť,“ myslí si.

Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom C5Y9M na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:
Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom M5Y9M na číslo 8787, alebo kliknite na „Objednať cez SMS“ a odošlite predvyplnenú správu. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk a ekonomickému denníku Index
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Čítajte ďalej

Modeluje šírenie koronavírusu: Slovensko je veľká záhada

Rozhovor s matematikom Richardom Kollárom.

Richard Kollár (46) je aplikovaný matematik na Fakulte matematiky, fyziky a infomatiky Univerzity Komenského (FMFI UK) v Bratislave. Pôsobil na vedeckých pozíciach na University of Michigan a University of Minnesota. Vo svojom výskume sa venuje matematickému modelovaniu biologických, chemických a fyzikálnych procesov a ich matematickej analýze. Podieľa sa na príprave nového študijného programu Dátová veda na FMFI UK a na príprave druhej a tretej verzie štúdie Inštitútu zdravotnej politiky (IZP).

Vydržať ako partizáni! Naši predkovia to zvládli so cťou

Pred 75 rokmi na jar 1945 napokon zišli z hôr.

Partizáni A. Rys a J. Richter po 15 rokoch pri bunkri na Starých Horách, v ktorom bola partizánska tlačiareň.