Na vozíku nosí opätky a pozerá sa okoloidúcim do očí. Oni sklápajú zrak. V šesťdesiatpäťke si chce kúpiť motorku a prejazdiť Slovensko. No aj tak hovorí: „Ak zomriem zajtra, je to super. Žila som dobre a všetko mám uzavreté.“
Sochárka a výtvarníčka ZORKA LEDNÁROVÁ je napriek zdravotnému postihnutiu a vážnym ochoreniam mimoriadne energická a pozitívna žena, ktorá stále tvorí a vystavuje.
Hovorí otvorene o klinickej smrti, ktorú dvakrát prekonala, o živote na vozíčku aj o tom, ako ju deti mnohokrát zachránili.
Na Slovensku práve vystavujete dielo inšpirované vašou klinickou smrťou. Ako dlho dozrieval čas, kým ste sa rozhodli túto skúsenosť umelecky stvárniť?
Dlho. V roku 2010 som ležala na jednotke intenzívnej starostlivosti, srdce sa najprv zbláznilo, potom prestalo tĺcť a nakoniec ma elektrickým výbojom vrátili naspäť. Vypýtala som si z nemocnice údaje z kardiografu, vravela som si, že raz to ako výtvarníčka určite spracujem.
Mala som aj posmrtný zážitok a to človek dlho nosí v sebe. Nie je jednoduché s takou veľmi osobnou výpoveďou prísť na verejnosť. Aj moje zdravie sa horšilo, preto som to potrebovala pre seba uzavrieť.
Vďaka tomu, že som ochorela, si viac vychutnávam každú chvíľu, lebo od toho momentu pre mňa nie je také samozrejmé, že som tu. Touto prácou chcem ukázať, aký je každý okamih, ktorý prežívame, vzácny, jedinečný a jediný.
Čo vašej klinickej smrti predchádzalo?
Cítila som strašnú bolesť srdca, nedalo sa to vydržať, bolo to úplne šialené. Sestrička ma držala za ruku a hovorí: Vydržte, vydržte, pán doktor tu už bude.
