Kde sú korene známeho jarného rituálu
Hriešnica, prekliata dcéra či bohyňa. Kto bola Morena Čítajte Pred davom kráča dievča. Je mladé a našľapuje ako v hypnóze. Ruky má spútané. Jarný vietor jej rozvieva vlasy.
Ľudia spievajú zvláštne piesne. Opúšťajú osadu a kráčajú k rieke, ktorou sa valí voda z rozmrznutých ľadovcov. Rieka podľa ich dávnych predstáv tečie do podsvetia, do záhrobia, a tam smeruje aj mladá deva. Keď prídu k vode, spev ustane a v tichu počuť len hukot vody. Dievča do nej padá.
Niekde mladuchu utopia, inde zasa spália. Každoročne však vyhasne takto život. Bohovia potrebujú obetu, aby aj tentoraz odišla zima a nechýbala úroda, od ktorej závisí prežitie celého spoločenstva.
Jednou smrťou sa vykúpila smrť všetkých.
Netreba rozmýšľať dlho, aby sme vedeli, že dávny obraz ukazuje skon Moreny.
Ale kto bola Morena? Obyčajná dievčina, panna, jasnovidka, kňažka? Prečo to bola ona a žiadna iná? Čím si vyslúžila túto osudovú rolu?
Rozhovor s originálnym pútnikom
Po svete chodí pešo, stopom a bez mapy: Stratiť sa aj tak nemôžete Čítajte Dva mesiace chodil pešo po Číne a Nepále len s troma ponožkami, pretože jedna sa mu stratila. Z Českých Budějovíc prešiel po svojich do Ríma, z Turecka zas do Jeruzalema a najnovšie sa vydal na stopovaciu púť Európou.
O svojich počinoch píše populárne vtipné knižky, prvá vyšla nedávno aj po slovensky.
Český cestovateľ Ladislav Zibura hovorí aj o tom, aké frázy v cudzích jazykoch ho v zahraničí zachránili, ako sa ocitol na čínskom pohrebe či prečo sa oplatí začať výlet v Poľsku a skončiť vo Fínsku.
Neuznáva nízkonákladové cestovanie, má radšej dobrodružstvo. Vopred si takmer nič nezisťuje. "Chcem tie krajiny spoznať tak, ako mi ich predstavia miestni, nezaťažený európskymi predsudkami a očakávaniami. No zvyky sa snažím ovládať, aby som niekoho neurazil," podotýka. No stane sa aj také.
Rarita zo sveta módy
Milované aj nenávidené topánky na podpätku. Ich históriu najprv písali muži Čítajte Topánky na vysokom podpätku, ihličky, lodičky – k týmto slovám by sme si mohli dosadiť aj niekoľko rozmanitých predstáv a asociácií. Napríklad ženskosť, formálnosť, sebavedomie, ale aj bolesť.
Existujú ženy, ktoré ich majú desiatky, ale tiež také, ktoré ich neobujú nikdy. Dokážu byť symbolom sexu a atraktivity, vysokej módy a určitého postavenia, no taktiež dôvodom, prečo ženy strácajú prácu (ak ich odmietajú nosiť) a ničia si chodidlá (ak ich nosia príliš často).
Už menej známy je fakt, že pôvodne bola takáto obuv určená mužom a jej prvopočiatky sa datujú zhruba tisíc rokov do minulosti.
Kto si ich obul prvý, aké praktické výhody to malo, čomu sa prikladala dôležitosť a význam a čo spopularizoval francúzsky kráľ Ľudovít XIV.? Všetko ukazuje história.
Príbehy cintorínskej kriminality
V mene vedy vykopávali hroby. Krádeže mŕtvol zlepšili medicínu Čítajte Andreas Vesalius nebol spokojný s úrovňou svojho vzdelania. Ambiciózny mladík sa začiatkom 16. storočia presťahoval do talianskej Padovy. Pritiahla ho vychýrená úroveň medicíny na tamojšej univerzite.
V rámci štúdia síce bolo výnimočne povolené využívanie mŕtvol, no pre Vesalia nebol spôsob výkladu dostatočne výpravný a ani poučný.
Profesor monotónne predčítal z knihy a keďže vzdelanci jeho kalibru nevykonávali manuálnu prácu, do mŕtvoly rezal asistent. Študenti sa mohli iba z diaľky prizerať.
Aby si Vesalius vyplnil medzery vo vzdelaní, rozhodol sa pre radikálny krok. Namiesto kníh vzal do rúk lopatu a pomocou lana preliezal ploty cintorínov.
„V Paríži bojoval o kosti na cintoríne s túlavými psami,“ píše o Veasaliovi emeritná profesorka Lois N. Magnerová v knihe História medicíny.
Vesalius sa časom zapísal do histórie ako autor jednej z najvplyvnejších kníh anatómie. Okolnosti vzniku diela De humani corporis fabrica nie sú lichotivé, no kniha sama osebe je významným medicínskym medzníkom.
Obsahuje totiž prvé presné opisy niektorých orgánov a štruktúr ľudského tela.
Čítanie z The Washington Post
Svet sa topí v odpadkoch. Tieto mestá sú takmer zero waste Čítajte Vidiecke japonské mesto Kamikacu čelilo veľkému problému. Mestečko s 1500 obyvateľmi nevedelo, čo robiť s odpadom.
Obyvatelia ho vždy spaľovali, najprv pri domoch a na poliach, potom na väčšej komunitnej skládke. Neskôr v spaľovni, ktorú však vláda zakázala v obavách zo znečistenia ovzdušia.
Mesto nemalo peniaze na novšiu a bezpečnejšiu spaľovňu. Bolo nútené nájsť iný model, ako sa vyrovnať s odpadom.
„Museli sa obrátiť na zero-waste spôsob života,“ vysvetľuje udalosti z roku 2000 Akira Sakanová, predsedkyňa správnej rady Zero Waste Academy v Kamikacu.
Priviedlo ich to k dovtedy neznámemu spôsobu nakladania s odpadom, ktorý sa medzitým rozrástol na jednu z najrozšírenejších a najúspešnejších recyklačných metód. Mestá vďaka nej dokážu eliminovať odpad na absolútne minimum.
