Dva mesiace chodil pešo po Číne a Nepále len s troma ponožkami, pretože jedna sa mu stratila. Z Českých Budějovíc prešiel po svojich do Ríma, z Turecka zas do Jeruzalema a najnovšie sa vydal na stopovaciu púť Európou.
O svojich počinoch píše populárne vtipné knižky, prvá vyšla nedávno aj po slovensky.
Český cestovateľ LADISLAV ZIBURA hovorí aj o tom, aké frázy v cudzích jazykoch ho v zahraničí zachránili, ako sa ocitol na čínskom pohrebe či prečo sa oplatí začať výlet v Poľsku a skončiť vo Fínsku.
Na Slovensku máme príslovie: Lepšie je viezť sa čo i na drgľavom voze, ako peši ísť dlhou cestou. Nesúhlasíte?
Ako spôsob dopravy z miesta na miesto je pešie chodenie hrozne neefektívne. Ale pre ten zážitok je krásne. Pešie púte sú staré ako ľudstvo samo, vo všetkých civilizáciách, z ktorých máme písomné záznamy, v nejakej podobe existovali.
Je to cesta, ako spoznať krajinu, ktorou človek prechádza, pretože mu nič neunikne. Pozrie sa aj na miesta, kam by sa cielene nikdy nevydal.
No je to aj cesta spoznať seba samého. Človek má čas na vlastné myšlienky. Pešie púte bolo jediné obdobie života, keď som mal pocit, že mám čas. Že sa ráno zobudím pod stromom a poviem si, človeče, nový deň, 24 hodín, čo zas budeš celý deň robiť?
Teraz už nemávate tento pocit?
Robím sto prednášok ročne, každý rok napíšem knižku, medzitým musím cestovať medzi miestami, kde vystupujem. Som dosť zaneprázdnený. Preto je pre mňa také osviežujúce byť na ceste.
Nie vždy je príjemné a meditatívne ísť pešo. Napríklad, keď ste šli cez Istanbul tridsať kilometrov popri hlavnej ceste. Neľutovali ste niekedy, na čo ste sa takýmito miestami trmácali pešo?
Pre mňa to bolo dobrodružstvo, dnes to už nerobím. No keď chce človek plne oceniť krásne časti, musí mať aj tie, ktoré také pekné nie sú.
Nejdem po ceste, ktorá je ideálna. Je veľa diaľkových trás, kde môže človek ísť len prírodou. Ja si cestu vytyčujem sám, občas sa stratím a občas je dosť hrozná.
Pre mňa je vydať sa na púť ako ísť na more. Neviem, čo na mňa striehne, neviem, kde budem spať, ale som vzrušený z dobrodružstva, ktoré ma tam čaká.
Ako dieťa ste vraj vôbec neboli športový typ a zbierali ste úraz za úrazom pri neobvyklých príležitostiach. Čo vás presvedčilo, že prežijete púť do Santiaga de Compostela?
