Aj po sto rokoch od jeho smrti stále nachádza nové dokumenty. Za Štefánikom cestuje z Paríža do Vladivostoku. Ako dnes rozumieme štefánikovskej legende hovorí historik MICHAL KŠIŇAN z Historického ústavu SAV.
Vydávate prvý vedecký životopis Štefánika. Hovoríte, že budete kritický na rozdiel od oslavných životopisov, ktoré doteraz vychádzali. Čo to znamená?
"Ešte v roku 1958 napísal Ľudovít Holotík knihu "Štefánikovská legenda a vznik ČSR ", kde sa veľmi negatívne voči Štefánikovi vymedzil. Nasledovali tri životopisy od Juríčka, Štvrteckého a Mlynárika, ktorí Štefánika bránili. Na tých biografiach sa to odrazilo."
Pred čím Štefánika bránili?
"Holotík totiž tvrdil, že vznik Československa nie je zásluhou Štefánika, Masaryka a Beneša, ale je to dôsledok VOSR. Nebol to podľa neho výsledok úsilia jednotlivcov, ale železná zákonitosť dejín. Štefánika tiež nazýval francúzskym agentom."
Táto verzia sa medzi ľuďmi príliš neuchytila.
"Už v 1968, keď došlo k otepleniu, sa Holotíkova kniha pálila pred Filozofickou fakultou UK v Bratislave. A 4. mája na výročie Štefánikovej smrti tisíce ľudí prišli na Bradlo, kde je pochovaný. A následne vyšla Juríčkova biografia v Mladých letách, ktorá Štefánika približovala aj mladému čitateľovi, ktorý sa o ňom nemal ako z učebníc dozvedieť.
Juríčkova kniha bola sčasti skartovaná, vyšla však v niekoľkých vydaniach. Tie ďalšie dve biografie nestihli vyjsť v tom okne, keď nebola cenzúra a vyšli až buď v samizdate alebo potom až po 1989."
Prečo ste písali nový životopis?
"Niekedy bola tá ich obhajoba trochu naivná. Opierala sa o to, že Štefánik mal „dobré srdce“, čo do vedeckej biografie nepatrí."
Aký teda bol?
"Bol to politik a keď bolo treba, vedel sa zachovať veľmi nekompromisne. Vedel aj zdiskreditovať svojich oponentov. To sa týka najmä jeho misie na Sibíri, kde bola masarykovská a dürichovská vetva. A jeden z Dürichových prívržencov Štafl bol vo francúzskej légii, tak Štefánik použil svoju sieť známostí a zariadil, aby ho povolali späť. Samotného Düricha ohováral, že sa stretával s rakúskymi špiónkami, ktoré tiež označoval za prostitútky.
Dürich bol sedemdesiatnik, vážený poslanec. Jeho dcéra tvrdila, že Štefánika nezastrelila len preto, že v New Yorku nedokázala zohnať revolver. Ale prišla pred dom, kde Štefánik býval, s bičom v ruke..."
Michal Kšiňan
Doktorát získal na parížskej Sorbonne a v Historickom ústavu SAV, kde aj ďalej pôsobí. Venuje sa predovšetkým téme Štefánika. Je spoluautorom knihy La mémoire conservée du général Milan Rastislav Štefánik dans les archives du Service historique de la Défense (2008), ktorej slovenský preklad vyšiel v roku 2009. Okrem článkov zostavil obrazovú biografiu Štefánika s názvom Milan Rastislav Štefánik (2012). Získal prestížnu cenu Študentská osobnosť Slovenska, cena prezidenta SR za rok 2011.
To sú osobné spory, ale pre komunistov bol Štefánik oveľa väčším problémom.
"Štefánik sa zúčastnil priamo aj občianskej vojny v Rusku, kde bojoval proti boľševikom, čo mu tunajší komunisti mali, samozrejme, za zlé. Ale už koncom 80. rokov sa dalo o ňom písať slobodnejšie, aj niektorí historici tvrdili, že triedny boj už netreba tak vyostrovať."
Ako si dnes po všetkom tom prepisovaní Slováci pamätajú Štefánika?