„Dovolíš? Alebo nie? Ani to nie? Keď niekto chce maľovať, básniť, náhrobné kamene otesávať, mal by chápať toho druhého. Všetkých si očarila, živíš v každom z nás nepokoj. Pochopila si, že básnici žijú z nepokoja, oddanú lásku vlastne ani nepotrebujú.“
Týmito slovami sa prihovára Anabelle básnik v novele Panna zázračnica.
Kniha Dominika Tatarku vyšla prvý raz ešte za vojnového režimu v roku 1944, druhý raz vyšla o dvadsať rokov, keď ju autor výrazne prepracoval a stala sa podkladom pre film v réžii Štefana Uhera.
Skupinu mladých bohémov v príbehu očarúva mysteriózne krásne dievča, ktoré v nich prebúdza túžby, no zostáva neuchopiteľné.
Je pravda, že sa pohybovalo v Bratislave a opantalo mladých nadrealistov?
Čo si Tatarka vyfantazíroval a aká bola pravda?
Na smrť sa zamiloval
„Populárna Tatarkova próza Panna zázračnica mala za vzor skutočnú osobu.“ Toto stručné konštatovanie napísal v Anekdotickom slovníku slovenských spisovateľov básnik a nadrealista Štefan Žáry.
V knihe uvádza humorné medailóniky našich spisovateľov a pri Tatarkovi sa zastavuje práve pri postave jeho knihy, o ktorej predlohu sa dosiaľ nikto nezaujímal.
Ako vyplýva z ďalších svedectiev, tajomná žena mala naozaj reálny predobraz. O Panne zázračnici podľa Žáryho rozprával Tatarkovi jeho priateľ, výtvarník Janko Novák, ktorý o rok neskôr tragicky zahynul v Povstaní. Aj ten ju však vraj poznal len letmo.