„Prenasledovanie a zbavovanie práv, ktoré nakoniec vyústili do druhej svetovej vojny a civilizačný zločin nazývaný šoa (holokaust), boli možné len preto, že sa veľká väčšina pozerala inde a mlčala.“
Týmito slovami pred šiestimi rokmi nemecká kancelárka Angela Merkelová pripomenula, aké následky môže mať, keď sú ľudia svedkami neprávostí a nepostavia sa proti nim.
Podobne by mohla znieť aj odpoveď na otázku, ako režim slovenského štátu mohol zbaviť židovské obyvateľstvo občianskych a ľudských práv a slobôd, majetku a následne väčšinu z nich deportovať do vyhladzovacích táborov.
Kladieme si otázku, ako bolo možné vyviezť desaťtisíce ľudí a rozkradnúť ich majetok doslova pred očami ich susedov či kolegov z práce.
Prečo sa táto mlčiaca väčšina, títo diváci, nepostavili proti zlu, ktoré videli a často aj vnímali? Bol to strach? Bola to zbabelosť? Bola to vidina príležitosti vyťažiť z nešťastia iných?
Kto Židov chráni, trest Boží ho neminie
Mozaika toho, čo sa v danom období dialo, je zložitá. Podľa etnologičky Moniky Vrzgulovej zo Slovenskej akadémie vied pri hodnotení týchto udalostí treba zabudnúť na pohľad dnešnou optikou.
„Dnes vieme, ako sa ten príbeh skončil, a poznáme celý priebeh. Pri výskume sa musíme pýtať, čo naozaj mohli ľudia vtedy vedieť. Oznámili im, že budú brať Židov. Oficiálne zdôvodnenie bolo, že idú na prácu, čo neznelo tak hrozivo. Bolo nepredstaviteľné, že by mohli skončiť vo vyhladzovacom tábore,“ vysvetľuje.
Prejaviť osobnú statočnosť v atmosfére zúrivej protižidovskej propagandy dokázal len málokto. Ak na vás z gardistických letákov kričali, že „kto židov akýmkoľvek spôsobom podporuje alebo chráni - toho trest Boží neminie“ alebo keď časopis Nástup všetkých varoval, že tých, ktorí sa židov zastanú, „úrady aj strana vedú v evidencii a pri vhodnej príležitosti uverejnia ich mená, aby verejnosť videla, ktorí to sú, čo majú v takej láske židov“, mnohí radšej zostali ticho, len aby sa vyhli problémom.
Štát si však mlčanie zaistil aj opačne. Historik Eduard Nižňanský tvrdí, že režimu sa podarilo zainteresovať podstatnú časť obyvateľstva na zločine proti židovskej menšine prísľubom spoločenského vzostupu po arizácii. Naznačujú to aj situačné správy okresných náčelníkov, ktoré v knihe Nepokradeš! zaznamenala Hana Kubátová.
V roku 1940, čiže na úplnom začiatku tohto procesu, konštatujú napríklad, že „o arizáciu židovských podnikov je naďalej veľký záujem“ či „pozorovať väčšiu chuť k arizácii“. Zároveň tiež pripomínajú nedočkavosť časti obyvateľstva: „Prejednávanie arizácií je tak zdĺhavé, že vyvoláva nespokojnosť tých, ktorí chcú preberať čiastočne alebo úplne židovské podniky.“
