SME

Hitler bol presvedčený, že Tiso samostatnosť neodmietne

Pred 80 rokmi vznikol slovenský štát.

Jozef Tiso so slovenskou delegáciou na návšteve u Adolfa Hitlera. (Zdroj: MINISTERSTVO VNÚTRA SR, SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV, fond STK - 04025-3)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Spätosť Slovákov s národnosocialistickým fatalizmom, ani so slovenským štátom a režimom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany nebola ani zďaleka taká silná ako v Nemecku, hovorí historik ANTON HRUBOŇ z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Videli slovenské politické špičky a predovšetkým Hlinkova slovenská ľudová strana po Mníchovskej dohode a vyhlásení autonómie 6. októbra 1938 svoju budúcnosť ešte v rámci Česko-Slovenska?

Po Mníchove mala politika HSĽS jednoznačne odstredivé tendencie. Strana realizovala úplne samostatnú zahraničnú politiku s cieľom odpútať sa od Česko-Slovenska. Koketovala so štátmi, ktoré sa k ČSR stavali nepriateľsky - teda s Maďarskom, Poľskom a tiež nacistickým Nemeckom.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

HSĽS to síce nemala v programe, ani to navonok nedávala najavo, ale podľa mňa sa na postupný rozchod s ČSR mentálne nastavovala už mesiace pred jesennými udalosťami roku 1938. Slováci už v tom čase neboli na spoločný štát odkázaní tak, ako v prvých rokoch jeho existencie.

Za dvadsať rokov spolužitia s českým národom v prvej republike sa národnostne prakticky plne doformovali. Vyrástla tu mladá generácia slovenských politikov, odborníkov či umelcov odchovaná už československými školami.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Odstredivé tendencie v ľudáckej politike však museli z niečoho vyvierať. Bolo to ako v skrachovanom manželstve - za jeho rozpad sú zodpovedné obvykle obe strany.

Svoj podiel na tomto rozvode nemali len ľudáci a Hitler, ale aj politika československých vlád, ktoré napriek istým ústupkom a snahe nejakým spôsobom v druhej polovici 30. rokov riešiť slovenskú otázku stále akoby nechceli úplne pochopiť, že Slovensko v roku 1938 nie je Slovenskom z roku 1918. Prezident Masaryk a jeho politická škola, ktorej žiakom bol i Edvard Beneš, podcenili stupeň národnostného vývoja Slovákov. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo si agenda HSĽS získala taký zástup priaznivcov. Neuvážená hradná politika nahrávala ľudákom na smeč.

Dokázali si predstavitelia HSĽS, ktorá bola v tomto období už dominantnou politickou silou na Slovensku, predstaviť, že k zániku spoločnej republiky príde relatívne rýchlo - teda už zhruba o pol roka?

Samostatnosť nemali v oficiálnom programovom dokumente, no neznamená to, že si ju perspektívne neželali.

Nepoznám plne vyvinutý moderný národ v Európe, ktorý by nemal ambíciu stať sa politicky nezávislým. Príležitostné vyjadrenia ľudákov už od začiatku roku 1938 jednoznačne naznačovali prinajmenšom to, že česko-slovenský štát nepovažujú za jedinú alternatívu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Jeseň 1938 a začiatok roku 1939 sprevádzal proces nazývaný aj monopolizácia moci jedinou politickou stranou - HSĽS. Čo to konkrétne znamenalo?

Autonómnemu Slovensku v rámci asymetricky federalizovanej ČSR to prinieslo prechod od klasickej parlamentnej demokracie k autoritatívnemu režimu.

Do HSĽS sa museli dobrovoľne či nedobrovoľne vliať ostatné prvorepublikové politické subjekty s výnimkou ľavicových a židovských, ktorým znemožnili ďalšie pôsobenie.

Sami ľudáci to nevnímali ako totalizáciu. Práve naopak, v udalostiach po 6. októbri 1938 úprimne videli tú najčistejšiu formu demokracie v ich ponímaní. Vychádzali z tézy, že víťaz berie všetko a oni voľby od roku 1925 na Slovensku pravidelne vyhrávali.

HSĽS získavala v priemere 30 až 35 % hlasov a keď sa z celkového súčtu odpočítajú hlasy národnostných menšín - t.j. Nemci a Maďari -, tak niekedy im preferencie medzi slovenským elektorátom vyskakovali až okolo 50 %. To ich viedlo k presvedčeniu, že môžu hovoriť v mene národa, pretože, ako radi prízvukovali, stojí za nimi väčšina Slovákov. Takýto pohľad je, samozrejme, úplne cez čiaru chápania volebných výsledkov, veď zhruba 70 % ľudí na Slovensku ľudákov nevolilo.

Pri hodnotení udalostí z marca 1939 sa často objavuje tvrdenie, že to bola vzhľadom na napäté medzinárodno-politické okolnosti vynútená samostatnosť. Slovenská politická reprezentácia totiž bola postavená pred otázku, ktorú nastolil Hitler, teda či si zvolí samostatnosť alebo Slovensko bude ponechané vlastnému osudu. To znamenalo okupáciu horthyovským Maďarskom, prípadne Poľskom. Je tento argument relevantný?

Je to len dodatočná snaha legitimizovať riešenie zo 14. marca 1939 tak, ako sa udialo. Adolf Hitler v zásade nemal ambíciu podporovať teritoriálnu expanziu horthyovského Maďarska a napomáhať tak vznik novej stredoeurópskej veľmoci na svojej východnej hranici.

V tomto smere uvažoval veľmi pragmaticky. Samozrejme, na otázku, čo by bolo so Slovenskom, keby nebolo udalostí zo 14. marca 1939, nemáme presnú odpoveď. Domnievam sa, že to nevedel ani Hitler, ani jeho minister zahraničia Ribbentrop, pretože boli presvedčení, že Tiso a spol. ponuku vyhlásiť samostatnosť pod nemeckou kuratelou neodmietnu.

Vďaka agentúrnej sieti Sicherheitsdienstu mali o vývoji na Slovensku veľmi dobrý prehľad a vedeli, že HSĽS chce Slovensko priviesť k samostatnosti. Aj Tiso. Ak už nič iné, dokazuje to jeho vyhlásenie z 21. februára 1939, ktoré predniesol na pôde slovenského autonómneho snemu. V ňom už vôbec nehovorí o nejakej lojalite k Česko-Slovensku. Naopak, jasne deklaroval, že si budujeme svoj slovenský štát.

Snažili sa napriek úzkemu vzťahu s Nemeckom slovenské politické špičky o širšie medzinárodné uznanie slovenského štátu a nezávislejšiu zahraničnú politiku, alebo bol od začiatku verným Hitlerovým satelitom?

Slovenský štát, resp. od júla 1939 Slovenská republika normálne nadväzovala diplomatické styky s ostatnými krajinami, alebo sa o to aspoň snažila. Vznikla šesť mesiacov pred vojnou, Nemecko teda nemalo racionálny dôvod jej to zakazovať.

Druhá vec je však otázka neutrality, prípadne voľnejšieho postavenia Slovenskej republiky. Keď sa o to prvý minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský pokúsil, znamenalo to preňho politické harakiri. Pred demokratickým zahraničím sa snažil Slovensko predstavovať ako štát, ktorý má síce s Nemeckom nejaké spojenecké zmluvy, ale vo svojej podstate je nezávislé.

Ribbentrop to Tisovi v Salzburgu za niekoľko minút vytmavil a o podobný experiment sa už žiaden ľudácky politik potom nikdy nepokúsil. Ďurčanský bol nakoniec rád, že sa kauza skončila len jeho politickou smrťou, pretože Nemci požadovali, aby ho doma postavili pred súd a trestnoprávne stíhali za vlastizradu.

Slovenská republika a špeciálne Jozef Tiso zostávali verným Hitlerovým spojencom aj v období, keď bolo jasné, že nemecká ríša vojnu prehráva. Dokonca osobne vyznamenal nemeckých vojakov, ktorí sa podieľali na potlačení SNP. Čo bolo za týmto jeho postojom?

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C5TDY na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Máté Lékai (vľavo) a Lukáš Urban v prvom štvrťfinále Európskeho pohára EHF FTC-Green Collect Budapešť - Tatran Prešov.

Hádzanárov Tatrana čaká domáca odveta vo štvrťfinále Európskeho pohára EHF.


MŠK Považská Bystrica - FK Humenné: ONLINE prenos zo zápasu 22. kola II. ligy.

Sledujte s nami ONLINE prenos zo zápasu 22. kola II. ligy: MŠK Považská Bystrica - FK Humenné.


Petra Vlhová dostala ďalšieho soba za triumf v slalome vo fínskom Levi.

Dokážete odpovedať správne na všetkých 10 otázok?


Tréner HKM Zvolen Norbert Javorčík.

Po výmene trénera nastal určitý zmätok, s hráčmi to zamávalo, priznal Zuzin.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu