Slobody sa neradno vzdať. Aj keby bol boj beznádejný, radšej voliť smrť než existenciu v útlaku.
Inými slovami, voľ nebyť ako byť otrokom. Je to už 155 rokov, čo prvý raz vyšla báseň Sama Chalupku Mor ho!
Mala taký mobilizačný náboj, že si začala žiť vlastným životom. Po tom, ako podčiarkla silu štúrovskej generácie, stala sa hymnou antifašistického odboja a zápasu proti neslobode vôbec. Zvlášť počas druhej svetovej vojny.
Názov Mor ho! niesla antifašistická ilegálna tlač, nazývali sa ním odbojové skupiny aj partizánske jednotky.
Platí, že je to kvalitná poetika. Takisto sa cení aj alegorický rozmer boja za slobodu. Problémom však je, že hoci za inšpiráciou stoja reálne historické postavy, to, že existovali, ešte neznamená, že sa správali tak, ako tvrdí umelecké dielo.
Tak je to aj s básňou Sama Chalupku. Cisár Constantius II. totiž nikdy nebojoval na Dunaji proti Slovanom. Ani nemohol. Tí tam totiž vtedy ešte neboli.
A nie je to jediná nepresnosť.
Možno že nezadluho vyjde
„Mor ho! poslal som do Sokola: možno že nezadluho vyjde,“ písal Samo Chalupka v liste Pavlovi Kuzmánymu.
Tak sa aj stalo a báseň vyšla na samom konci februára 1864 v časopise Sokol, ktorý v Skalici vydával Viliam Pauliny-Tóth.
K tomuto prvému uvedeniu autor pripísal rozsiahle vysvetľujúce poznámky pod čiarou. Ich rozsah sa rovná samotnej básni a Chalupka ich nazýva poznamy.
„Pridal som obšírnejšie poznamy k tejto básni,“ píše. „Mám nádeju, že hodnej mládeži našej vďačné budú a prispejú k tomu, aby vážiť si umela náležite slavných predkov svojich.“
V básni opisuje boj Slovenov s Rimanmi: najprv ponúkajú mier, no keď si ich cisár chce podmaniť, slobodomyseľní junáci sa vzoprú a v boji s presilou umierajú.