SME

Piatok, 26. apríl, 2019

Od lúpeží ku kalíšku. Bývalý gangster v Keni učí chlapcov o menštruácii

Zo slumu robí lepšie miesto.

Joshua je dnes predavačom aj lektorom. (Zdroj: Karolína Klinková)

Keď mal Joshua Omanya dvadsaťdva rokov, súd rozhodol, že zomrie.

Keď ho policajti pred pätnástimi rokmi zatkli, nebol žiadnym pešiakom bez mena – bol jedným z najhľadanejších gangstrov v kenskom hlavnom meste Nairobi. Ozbrojená lúpež, po ktorej napokon skončil vo väzení, bola len poslednou kvapkou. Trestný register mal už mladík v tej chvíli preplnený, krádeže, lúpeže, zbrane, streľby, prepady. Dostal trest smrti.

Dnes by neznámemu pri stretnutí s ním ani len nenapadlo, že by sa mal Joshuu báť. Vysoký muž má oblečené vzorované tričko a džínsy, veľa sa usmieva a do reči často vkladá svahilské slovo „sawa“ – niečo ako „okej“. Minulosť z jeho vzhľadu nejde vyčítať, nezapadá do žiadneho stereotypu bývalého gangstera či trestanca.

„Keď som sa dostal von, rozhodol som sa, že už viac nechcem robiť stále tie isté veci dookola,“ hovorí pomalým tempom reči s dlhými pauzami. „Mojich bývalých kamarátov zastrelili, mňa vďaka bohu iba poslali do väzenia. Nemohol som sa vrátiť k predošlému životu, rozhodol som sa, že sa zmením.“

Ako presne bude na slobode žiť, netušil. Vedel len, že sa chce vrátiť do Kibery, najväčšieho kenského slumu, v ktorom sa narodil, vyrástol, a aj stal zločincom. Záväzok splnil. Joshua Omanya dnes s manželkou a dvoma deťmi žije v slume a snaží sa urobiť všetko pre to, aby sa mládež nevyberala rovnakou cestou, ako kedysi on.

Bývalý slávny kiberský gangster tak dnes predáva výrobky talentovaných umelcov, rozpráva deťom svoj životný príbeh – a taktiež vyučuje chlapcov o tom, čo je to menštruácia.

Jedlo, nájom a gangstri

Chodníčky, na ktoré sa Joshua ako mladík dostal, nie sú v prostredí, z ktorého pochádza, ničím nezvyčajným.

Nairobská Kibera patrí k najväčším slumom v Afrike. Od centra kenského hlavného mesta s mrakodrapmi a obchodnými centrami je vzdialená len šesť kilometrov, život, ktorý sa v nej odohráva, sa ale od toho v centre líši diametrálne.

Záznamy o tom, koľko ľudí v Kibere žije, sú rôzne – niektorí hovoria o tristo až štyristo tisícoch, iné odhady sa šplhajú až cez miliónu. Hoci aj v Kibere existujú lepšie a horšie štvrte líšiace sa napríklad tým, či je v nich asfaltová cesta a splachujúce záchody, niekoľko vecí tu predsa platí všeobecne: chudoba je všadeprítomná, nezamestnanosť vysoká, kriminalita bežnou súčasťou života.

Prečítajte si tiež: Máš aj chvost ako opica? Reportáž o boji o kenský les

Joshua sa do rodiny žijúcej v typickom jednoizbovom domci postavenom z blata narodil ako siedmy z desiatich detí. Otec mu zomrel, keď bol ešte chlapcom, matka-samoživiteľka do práce dennodenne odchádzala o piatej ráno.

„Život v Kibere nie je jednoduchý, musíte sa tu veľa usilovať, veľa bojovať,“ vysvetľuje dnes Joshua. „Vlastne existujú tri hlavné problémy, ktoré v Kibere riešite – ako zoženiete jedlo, ako zaplatíte nájom a ako sa vyhnete gangstrom.“

Kým bol chlapcom, nič z toho veľmi neriešil. O nájom sa postarala mama a starší súrodenci, nemal nič, čo by mu mohli gangstri vziať, spoločné jedlo mala rodina raz za deň – o deviatej večer, keď sa mama vrátila z práce. Hlavu tak chlapcovi zamestnávali len dve činnosti – škola a futbal.

Od futbalu k zločinom

Keď dnes 37-ročný muž hovorí o športe, žiaria mu oči. Bol dobrým futbalistom, hrával na pozícii obrancu. Futbal je v Kibere všadeprítomný aj dnes. Zmenilo sa len to, že teraz už chlapci nehrávajú bosí a namiesto podomácky vyrobenej lopty z pozliepaných igelitových tašiek zviazaných špagátom hrajú s naozajstnou futbalovou loptou.

Bol to práve futbal, čo šestnásťročného Joshuu priviedlo k prvým krádežiam.

Starším chlapcom už tréneri nedovoľovali hrať bosým, potrebovali topánky. Keď na ne Joshua zháňal peniaze, obrátil sa na kamaráta, ktorý ich mal vždy dostatok. Ten mu ukázal, ako sa to robí – podvečer, keď ľudia išli z práce, si na ulici vybral náhodného obyvateľa slumu, udrel ho, a zárobok mu zobral.

V Kibere existujú tri hlavné problémy– ako zoženiete jedlo, ako zaplatíte nájom a ako sa vyhnete gangstrom.

Joshua Omanya

„Pridal som sa ku gangu. Najprv sme kradli v Kibere, neskôr sme sa ale presunuli aj mimo ghetta, do Nairobi,“ hovorí.

Čo najhoršie vo svojom živote urobil, nepovie. Radšej skočí k udalosti, pri ktorej ho ako dvadsaťdvaročného napokon chytila polícia. „Zatkli ma. Vzali na súd. Odsúdili k smrti obesením,“ popisuje. Pustiť ho na kauciu nepripadalo do úvahy. „Mal som vtedy so sebou zbraň. Chytili ma priamo pri čine – ozbrojenej lúpeži.“

Týchto okrádať nebudeme

O rokoch strávených za mrežami Joshua hovorí len útržkovito – prísna ostraha v bloku pre zločincov odsúdených na trest smrti, prehodnocovanie vlastných činov, priateľstvo s bývalým známym z Kibery. Kamaráta tri mesiace po prepustení z basy zastrelili policajti. Vrátil sa k lúpežiam.

Hoci sám neveril, že je to na niečo dobré, Joshua sa proti rozsudku odvolal. Keď ho po siedmich rokoch z väzenia pustili, úrady hovorili o chybe v prípade a nedostatku dôkazov. On hovoril o zázraku.

Návrat do Kibery nebol jednoduchý – ghetto si ho pamätalo ako šéfa gangu a chvíľu trvalo, kým všetci naokolo pochopili, že z muža, ktorého sa slum bál, je nový človek. Sám nemal plán, ako presne žiť a čo robiť. No pomohlo mu pár šťastných náhod a stretnutie s Camillou Wirseenovou.

„Prvý sa vlastne s Camillou spoznal môj brat, keď som bol ešte vo väzení,“ hovorí Joshua. „Moji bývalí priatelia z gangu chceli Camillu prepadnúť, no keď pri nej uvideli môjho brata, povedali: 'Nie, týchto okrádať nebudeme.' Camilla sa neskôr brata opýtala, prečo ich pustili. Povedal, že sú to moji priatelia. Tak sa o mne dozvedela.“

V Kibere dnes hnedovlásku v strednom veku dobre poznajú – švédska sociálna pracovníčka v Keni pôsobí posledných desať rokov. V Kibere sa podieľala hneď na niekoľkých projektoch, napríklad na postupnom zavádzaní splachujúcich toaliet.

S Joshuom začala spolupracovať hneď, ako ho pustili z väzenia.

„Josh bol kedysi slávny v celom Nairobi, poznal ho úplne každý,“ hovorí Camilla popri šoferovaní po rušných kiberských cestách. Každých pár metrov niekomu zakýva, občas spomalí a z otvoreného okienka spolujazdca kričí na kamaráta svahilské „jambo“, teda ahoj. „Na mieste, ako je Kibera nemôžete mať žiadneho lepšieho bodyguarda, ako je bývalý gangster. Keby sa niekto dotkol mňa, znamenalo by to, že sa vlastne dotkol jeho.“

Biznis aj vzdelanie

Joshuova úloha telesného strážcu bola len začiatkom dlhoročného priateľstva. Dnes, sedem rokov po tom, ako sa dostal z väzenia, s Camillou spolupracuje hneď na niekoľkých aktivitách, ktoré zo slumu robia lepšie miesto – napríklad pracuje v kiberskom Ghetto Gift Shope.

Keď návštevník vchádza do obchodu z rušnej ulice, ocitá sa v celkom inom svete. Miesto množstva žiarivých farieb a všadeprítomného oranžového blata v dome nachádza až škandinávsky dizajn – čisté biele steny, minimalistické zariadenie, do očí bijúci poriadok.

Joshua v Camillinom obchode predáva to, čo vyrobia talentovaní umelci z nairobských slumov – náušnice, tričká, detské sandálky, kľúčenky či obrovské mapy Kibery, ktoré sa dajú vyfarbiť. Niečo ako antistresová omaľovánka pre turistov, ktorí do slumu chodia v rámci organizovaných prehliadok. Práve na nich obchod cieli, kúpou im dáva možnosť umelcov podporiť.

Druhá aktivita, na ktorej Joshua s Camillou spolupracuje, je vzdelávacia. Od roku 2015 Švédka učí kiberskú mládež o sexualite. Projekt nazvala The Cup, podľa menštruačného kalíška, ktorý v Kibere bezplatne rozdáva. Za tri roky činnosti projekt vzdelal vyše 15-tisíc dievčat.

Loading

...

Najprv projekt cielil len na ne. Camilla a jej pomocníci s nimi hovorili o tom, čo sa deje s telom počas puberty, čo je menštruácia, ako sa počas nej správať. Zaradili aj lekcie o ochrane pri sexuálnom styku a o tom, že dievčatá v žiadnom prípade nemajú pristúpiť na takzvanú menštruačnú prostitúciu – vymieňať hygienické potreby za sex.

Postupne si ale Camilla uvedomila, že vzdelávať dievčatá nestačí. Ak budú v Kibere stále muži, ktorí budú sex za tampóny pýtať, zmena nastane len veľmi ťažko.

Chlapci sú chlapci

Dnes tak okrem dievčenských stretnutí Camilla organizuje aj stretnutia pre chlapcov. Bývalý gangster sa stal jedným z lektorov.

„Keď sme v roku 2015 začali, nenapadlo nám organizovať stretnutia s chlapcami,“ vysvetľuje Joshua. „Keď sme ale dievčatám rozdali kalíšky, chlapci z toho boli mimo. 'Čo to je? Ako to funguje,' pýtali sa. Tak sme sa rozhodli, že sa o tom porozprávame aj s nimi.“

Na stretnutiach Joshua tínedžerom nevysvetľuje len to, čo vlastne menštruácia je a na čo slúži kalíšok – hovorí im napríklad aj o tehotenstve, tom, ako sa k dievčatám správa slušný chlapec, a aj o tom že sa netreba čudovať, ak dievčatá každý mesiac chýbajú v škole.

„Snažíme sa prelomiť tabu o menštruácii,“ vysvetľuje Joshua ďalej. „My, muži, sme často tí, ktorí ženám produkty kupujú. Musíme preto o téme hovoriť už s malými chlapcami, aby rozumeli, čo ich sestry a matky zažívajú.“

Pri otázke, ako dospievajúci chlapci na tabu témy reagujú, sa Joshua zasmeje: „Ide to skvelo. Chlapci sú chlapci, keď vám začnú veriť, začnú mať aj mnoho otázok.“

Josh má medzi chlapcami špeciálne postavenie. Nie je rodičom ani vychovávateľom, stal sa ich partnerom a oni ho obdivujú.

Camilla Wirseenová

Hoci Camilliným hlavným zámerom bolo zbúrať aspoň niektoré tabu, ktoré v kenskej spoločnosti pri téme sexuality stále pretrvávajú, priznáva, že dnes s Joshuom dostáva projekt aj nový rozmer. V bývalom zločincovi totiž podľa nej chlapci môžu nájsť nielen lektora v téme správania sa k ženám, ale aj aj svoj vzor.

„Josh má medzi chlapcami špeciálne postavenie. Nie je rodičom ani vychovávateľom, stal sa ich partnerom a oni ho obdivujú,“ vysvetľuje Camilla vzťah medzi lektorom a chlapcami.

Lepšieho učiteľa si pre deti z Kibery nevie predstaviť. „Neučí ich len o menštruácii. Deti pri ňom o sebe premýšľajú, a to je hrozne dôležité. Josh im totiž ukazuje, ako pri živote v Kibere robiť správne rozhodnutia.“

Cestu reportérky financovala nezisková organizácia Minority Rights Group.

Fotografie k reportáži boli hradené z grantu SlovakAid.

Už ste čítali?