Jeho rodina hladovala. Nemali čo do úst a on, v túžbe postarať sa o svojich najbližších, zo zúfalstva ukradne chlieb. Ďaleko však neujde. Kým ho lapajú, scénku bezcitne sleduje z koča aristokratka s dieťaťom.
Je február 1864 a pred očami Victora Huga, ktorý práve začal písať svoj najnovší román, sa odohrá dramatická epizóda. Nechce mu zísť z mysle.
Možno práve vtedy nachádza predobraz pre jednu zo svojich najslávnejších postáv. Mnohí si mysleli, že Jean Valjean, ktorého stvoril v románe Bedári, je sám autor, dokonca mu preto počas revolučných dní roztĺkali okná na dome, no história pozná skutočnú totožnosť muža, ktorý trpel, aby mohol nakoniec pomáhať.
Trestanec Jean Valjean
„Tak tu ma máte. Volám sa Jean Valjean. Som trestanec. Bol som devätnásť rokov na galejach. Pred štyrmi dňami ma prepustili a teraz idem do Pontarlier, kam ma poslali. Už štyri dni idem z Toulonu. Sám som prešiel dvanásť míľ.
Keď som večer došiel do vášho kraja, šiel som ho jedného hostinca, kde ma vyhodili pre môj sprievodný pas, ktorý som ukázal na radnici. Musel som. Potom som bol v krčme. Povedali mi: Padaj! Jeden ako druhý. Nikto ma nechcel prijať. Bol som v psej búde. Pes ma pohrýzol a zahnal ma rovnako ako ľudia. Ako keby vedel, kto som.“
Takto sa v románe Bedári predstavuje muž, ktorý márne blúdi po poliach a po meste. Za krádež chleba ho stihol neprimeraný trest. Po jeho uplynutí sa bezcieľne túla krajinou a sprievodný list žltej farby, ktorým sa musel ako bývalý trestanec preukazovať, vlastne slúžil na to, aby „ho vyhnali odvšadiaľ, kam príde“.
Zmení to až pohostinnosť biskupa, filantropa, ktorý naňho ako prvý hľadí bez predsudkov. Jean Valjean sa napokon stane starostom mesta, kam doputoval, a je známy dobročinnosťou, vybuduje napríklad nemocnicu.
Potom sa stretáva s dievčatkom, sirotou Cosette, stane sa jej druhým otcom.
V romantickom príbehu je možno všetko a naoko sa zdá, že ide o prehnaný prerod. Ibaže spisovateľ sa inšpiroval reálnym príbehom.
Podobný životopis ako jeho literárna postava mal totiž aj iný Francúz.
