Čo nás robí šťastnými? Čína prechádza duchovným obrodením

Náboženstvo je v Číne opäť na scéne. Je však otázne, či bude pre spoločnosť stabilizačnou silou alebo odtrhnutým delom.

Katolícka omša v dedine Dafei na východe Číny. (Zdroj: SITA/AP)

Pri zmienke o veľkej ázijskej krajine, kde hrá náboženstvo ústrednú rolu v každodennom živote aj v politike, si najskôr predstavíme Indiu alebo Indonéziu. Ale Čína? To ťažko.

Ak sa nám vynárajú nejaké spojenia medzi náboženstvom a Čínou, pravdepodobne sú historické: staroveká klasika ako Tao Te ťing, slávne budhistické umenie pozdĺž Hodvábnej cesty alebo nestoriánska stéla v Si-an.

V súčasnej Číne sa nám náboženstvo spája asi s komunizmom, ktorý vnímame ako ateistický a k náboženstvu netolerantný. Spája sa nám s perzekúciou: kresťania, ktorí sa stretávajú v tajných kostoloch, dalajláma vo vyhnanstve, alebo rôzne zakázané náboženské skupiny ako Fa-lun Kung. To všetko podčiarkujú vládne aj mimovládne správy, ktoré náboženský život v Číne zobrazujú v pochmúrnych farbách.

Na týchto predstavách nie je nič nesprávne, na tých správach nie je nič nepresné. Mnohé z nich pochádzajú z médií, a ako človek, ktorý roky pracoval ako novinár v Číne - prvýkrát som sa tam ako reportér dostal v roku 1994 -, viem, že sú to legitímne témy. O náboženskej neslobode v Číne musíme písať naďalej, najmä keď prezident Si Ťin-pching a jeho vláda zohrávajú v spoločnosti čoraz aktívnejšiu rolu.

Ak sa však sústredíme len na útlak, môže sa stať, že nezbadáme väčšiu pravdu: Čína prechádza doteraz nevídaným náboženským obrodením, ktoré sa týka stoviek miliónov ľudí.

Podľa najlepších odhadov hovoríme o 300 miliónoch: 10 miliónov katolíkov, 20 miliónov moslimov, 60 miliónov protestantov a 200 miliónov budhistov alebo vyznavačov tradičných čínskych náboženstiev. V tom nie sú zahrnuté stovky miliónov ľudí, ktorí praktizujú pestovanie tela ako čchi-kung, alebo iné formy meditatívnych praktík.

Prečítajte si tiež: Robiť politiku je v Číne tabu, vysvetľuje novinár

Číňanov zožierajú pochybnosti

Presné čísla sú diskutabilné, ale aj nezaujatí návštevníci Číny si musia všimnúť, že sa niečo deje: na vidieku pribúdajú nové kostoly, chrámy prechádzajú rekonštrukciou, mnohokrát na väčšie, a nové vládne politiky podnecujú ľudí, aby sa obracali k tradičným hodnotám.

Pokrok nie je lineárny - kostoly stále likvidujú, chrámy sú turistickými atrakciami, a debaty o morálke sú zmanipulované na politické ciele, ale celkové smerovanie je jasné. Viera a hodnoty sa vracajú do centra celonárodnej diskusie o tom, ako by sa mal život v Číne zorganizovať.

Ako si vysvetliť tento rozmach? Podľa môjho názoru stovky miliónov Číňanov zožierajú pochybnosti o spoločnosti, v ktorej žijú, a k náboženstvu a viere sa obracajú v snahe nájsť odpovede, ktoré sa im nedarí nachádzať v sekulárnom svete okolo seba.

Pýtajú sa, aký iný zmysel než materializmus má ľudský život a ako dosiahnuť dobrý život. Ako mi povedala jedna protestantská pastorka: „Mysleli sme si, že sme nešťastní, pretože sme chudobní. Ale teraz už mnohí z nás chudobní nie sú, a predsa stále nie sme šťastní. Uvedomujeme si, že nám niečo chýba, a to niečo je duchovný život.“

Na veľké prekvapenie sa tieto snahy sústreďujú vo vnútrozemí krajiny, vo veľkom páse, ktorý sa rozprestiera zhruba od Pekingu na severe po Hongkong na juhu, od Šanghaja na východe po Čengdu na západe.

Toto územie sa kedysi nazývalo „Vlastná Čína“ a bolo centrom čínskej kultúry a civilizácie dvadsaťpäť storočí. Je rodiskom čínskych básnikov a prorokov, dejiskom najslávnejších vojen a prevratov, ale aj miestom, kde sa odohrávajú romány a hry a kde sa nachádzajú posvätné hory a najdôležitejšie chrámy. Tu sa čínska civilizácia narodila a rozvíjala, a tu sa stále sústreďuje politický a hospodársky život krajiny.

Krajina potrebuje aj morálny kompas

Už dávno vieme, že národnostné menšiny v Číne, najmä Tibeťania a Ujguri, si cenili náboženstvo, niekedy aj ako spôsob odporu proti štátu, ktorý ich utláčal.

Ale teraz vidíme podobný, ba dokonca ešte väčší duchovný smäd medzi etnickými Číňanmi, ktorý predstavujú 91 percent populácie. Už to nie je len liek pre okrajové skupiny v Číne, je to hľadanie významu, do ktorého sa púšťajú práve ľudia, ktorí mali z čínskeho hospodárskeho rozmachu najväčší prospech.

Mysleli sme si, že sme nešťastní, pretože sme chudobní. Ale teraz už mnohí z nás chudobní nie sú, a predsa stále nie sme šťastní. Uvedomujeme si, že nám niečo chýba, a to niečo je duchovný život.

Pre budúcnosť Číny to má hlboký význam. Na etnických menšinách v krajine záleží.

Koniec koncov, aj keď predstavujú len deväť percent populácie, stále hovoríme zhruba o sto miliónoch ľudí, z ktorých mnohí žijú v strategických hraničných regiónoch, ako sú Tibet, Sin-ťiang a Jün-nan. Nemali by sme preto ignorovať a podceňovať náboženský život.

Brutálnou realitou Číny však je, že etnickí Číňania dominujú v hospodárskom, politickom aj v duchovnom živote, a to aj v týchto hraničných územiach. Nech už je to akokoľvek, práve duchovná cesta etnických Číňanov bude určovať, aká bude duša novej superveľmoci.

Nie všetci Číňania si vysvetľujú národný nepokoj vo svojej krajine duchovne. Kritici vlády ho vidia ako čisto politický problém: krajina potrebuje lepšie pravidlá a zákony, aby prišlo k náprave v spoločnosti. Reformátori vnútri systému to vidia skôr technokraticky: ak budú mať lepšie administratívne štruktúry a budú poskytovať lepšie služby, apatia a hnev ustúpia.

Väčšina Číňanov však problém vidí v širšom meradle. Čína potrebuje lepšie zákony a inštitúcie, to áno, ale potrebuje aj morálny kompas. Táto túžba po morálnej istote je v Číne obzvlášť silná vďaka histórii a tradíciám.

Čo nás naozaj robí šťastnými?

Po tisícročia čínsku spoločnosť stmeľovala myšlienka, že samotné zákony ľudí nemôžu udržať pospolu. Filozofi ako Konfucius hovorili, že spoločnosť potrebuje spoločné hodnoty. Väčšina Číňanov tomu verí dodnes. Pre mnohých je odpoveďou angažovanie sa v nejakej forme duchovných praktík: náboženstvo, spôsob života, istá forma morálnej kultivácie. To sú veci, ktoré ich životom dávajú väčší zmysel a pomáhajú meniť spoločnosť.

S ohľadom na toto všetko môžeme bez zveličovania povedať, že Čína prechádza duchovným obrodením, ktoré by sa dalo prirovnať k Veľkému prebudeniu v USA v 19. storočí.

Teraz, rovnako ako pred jeden a pol storočím, krajinou hýbe hnutie, ktoré vychádza z veľkých spoločenských a ekonomických zmien. Ľudia boli vrhnutí do nových miest, kde sa cítia odcudzene, kde nemajú priateľov ani žiadny okruh známych, na ktorých by sa mohli obrátiť.

Náboženstvo a viera ponúkajú spôsob, ako nahliadať na starodávne otázky, ktoré sa pokúšajú zodpovedať ľudia na celom svete: Prečo sme tu? Čo nás naozaj robí šťastnými? Ako dosiahneme spokojnosť ako jednotlivci, ako komunita, ako národ? Čo je naša duša?

Stabilizačná sila či odtrhnuté delo?

Najdôležitejším záverom je, že náboženstvo zďaleka nie je len okrajovou alebo ezoterickou záležitosťou, ale berie si späť ústrednú rolu v čínskej politike. Je to preto, že dnes stovky miliónov veriacich tlačia na to, aby dostali v spoločnosti svoje miesto. Nevymreli, práve naopak, dokázali, že sú nenahraditeľnou súčasťou modernej reality, a práve preto sa komunistická strana rozhodla povolať túto novú silu do svojich radov a vytvoriť príležitosti, čo však znamená aj to, že sa stupňuje napätie.

Po tisícročia bolo náboženstvo záťažou, ktorá zabezpečovala štátu stabilitu. V minulom storočí ho štát hodil cez palubu a čínska spoločnosť a knísala hore-dolu, hojdajúc sa medzi uctievaním diktátora a bezuzdným kapitalizmom.

Teraz je náboženstvo opäť na scéne, otázkou však zostáva, či bude pre spoločnosť stabilizačnou silou alebo, pre kontraproduktívnu vládnu politiku bude skôr odtrhnutým delom rútiacim sa cez palubu.

Téma: Čína


Už ste čítali?