SME

Piatok, 26. apríl, 2019

Robiť politiku je v Číne tabu, vysvetľuje novinár

Johnson je držiteľ Pulitzerovej ceny.

Ian Johnson žije striedavo v Číne a v Nemecku. (Zdroj: SITA/AP)

Čína sa stala pre Iana Johnsona počas jeho doterajšej plodnej kariéry druhým domovom. Vo svojich reportážach sa zaoberá najmä duchovným životom v Číne a tým, akú úlohu hrá viera v živote ľudí v komunistickej krajine. Johnson žije striedavo v Číne a v Nemecku.

Prečo ste sa v osemdesiatych rokoch rozhodli študovať v Pekingu?

Vyrastal som v Montreale v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, teda v čase, keď v Kanade vládlo napätie pre jazyk.

Moja generácia bola prvá, ktorá sa povinne učila francúzštinu. To mi pomohlo pochopiť, prečo je jazyk dôležitý. Neskôr na univerzite sme si mali vybrať cudzí jazyk a len pre zábavu som si zvolil čínštinu.

V roku 2011 ste získali Pulitzerovu cenu za články o hnutí Fa-lun Kung v Číne. Ako ste sa dostali k pokrývaniu náboženstva?

Bola to vtedy veľká udalosť. V Číne sa v tom čase zdvihla vlna náboženskej obrody, po tom ako na konci 70. rokov zomrel Mao.

Hnutie Čchi Kung bolo veľmi dobre zorganizované, v centre Pekingu sa konal veľký protest za to, aby ich zlegalizovali. Vláda však proti nim zakročila a začala ľudí zatýkať. Protesty vo veľkom pokrývali médiá. Ja som sa vždy zaujímal o náboženské a duchovné otázky, a keď som videl, čo sa deje, začal som o tom písať.

Prečítajte si tiež: Čo nás robí šťastnými? Čína prechádza duchovným obrodením

Vo vašich textoch o Číne vyzdvihujete veľké zemetrasenie v roku 2008 a úlohu, ktorú pri likvidovaní jeho následkov zohrala občianska spoločnosť. Ako je na tom občianska spoločnosť v Číne dnes?

Počas zemetrasenia zomreli státisíce ľudí a v nasledujúcich dňoch tam začali prúdiť tí, ktorí chceli pomáhať. Ľudia si skrátka sadli do áut a pricestovali na zničené územie, priviezli zásoby vody a iné veci.

Mimovládky a cirkvi sa snažili pomáhať tiež a v prvých dňoch bola ich pomoc vítaná, ale potom ich vláda zastavila s tým, že to štát zvládne sám. Myslím, že to symbolizuje fungovanie občianskej spoločnosti v Číne vo všeobecnosti.

V posledných rokoch vláda brojí proti mimovládnym organizáciám čoraz viac. Povolené sú len mimovládky, ktoré nemajú nijaký politický rozmer.

Ak máte mimovládku, ktorá chce chrániť miestnu rieku, je to v poriadku. Ale ak sa spojíte s inými environmentálnymi skupinami v Číne, tak to v poriadku nie je. Čokoľvek s politickým nábojom, ako napríklad snaha o právny štát, je úplné tabu.

Aj na Západe dnes mnohí lídri majú sklon bagatelizovať úlohu mimovládok. Ako sa pozeráte na takéto tendencie v Európe a v USA?

Zlatým obdobím demokracie a otvorených spoločností po celom svete boli deväťdesiate roky po skončení studenej vojny. Teraz sa zdá, že sa kyvadlo posunulo späť.

Pre štát pracujú tisíce ľudí, ktorí píšu propagandistické články. Je to svet, v ktorom nie je nič, čím by sa dala posudzovať realita.

Ian Johnson

Prevláda podvedomý pocit strachu z budúcnosti, keď sa ukazuje, že sa zvyšuje konkurencia a ľudia majú pocit, že môžu ľahko prísť o prácu.

Ľudia v mnohých krajinách cítia túto neistotu a sú potom omnoho otvorenejší argumentom, že potrebujeme poriadok, aby sme sa mohli vrátiť do „starých dobrých čias“, keď nebolo toľko cudzincov a všetko bolo lepšie.

Fungujú také argumenty aj v Číne?

Prezident Si Ťin-pching je medzi ľuďmi celkom populárny, a on tiež hovorí o potrebe poriadku a silného lídra. Nezvolili ho, pravdaže, v demokratických voľbách, ale aj keby v Číne boli, určite by ich vyhral. Takéto reakcie vidíme po celom svete. V USA Donald Trump vyhlásil vojnu médiám a mnoho Američanov si teraz tiež myslí, že médiá sú problém. Už ničomu neveria. Myslia si, že informácie sú všetky rovnaké, bez ohľadu na to, či ich prináša profesionálny novinár alebo len nejaká osoba na facebooku.

Na čo si novinári musia dávať pozor, keď pokrývajú aktivity občianskej spoločnosti, protesty?

Novinári by mali odolať pokušeniam, ktoré prinášajú sociálne médiá. Všimol som si, že mnoho ľudí, vrátane mojich kolegov z veľkých médií, rado tweetuje sarkastické poznámky.

Ľudia si to prečítajú, potom sa pozrú na článok, ktorý novinár napíše, a pomyslia si: „Viem, čo si tento človek myslí“. Úplná objektivita je nedosiahnuteľná, každý z nás má svoje názory, ale môžeme sa aspoň pokúšať byť čo najobjektívnejší. Nemôžeme tvrdiť: Toto píšem na twitteri, ale môj článok je objektívny. To môže byť síce pravda, ale podľa mňa to ľudí ovplyvňuje.

Dostáva ich to do schizofrenickej polohy. Samozrejme, iné je to pri komentátoroch. A myslím si, že komentáre a spravodajstvo by mali byť čo najviac oddelené. Žijem aj v Nemecku a tam je celkom bežné, že reportér napíše k téme, ktorú pokrýva, aj komentár.

Je to ako keby sa sudca zrazu postavil za jednu zo strán v spore. Stále potrebujeme tých staromódnych reportérov, ktorí prinesú fakty, a možno nejakú analýzu, ale nie komentár, a už vôbec nie okamžite tweetovať o niečom, čo ani nemajú overené. Inak sa míňajú s účinkom.

Ako vnímate nedemokratické tendencie, ktoré sa čoraz viac vyskytujú v našej časti sveta?

Je to škoda. Ak sa takéto tendencie objavujú aj u nás, ako máme hovoriť napríklad Číne, že treba rešpektovať zásady právneho štátu?

Napríklad, po útoku na Dvojičky spustili USA inváziu do krajín ako Afganistan a Irak, kde neskôr používali „rozšírené techniky vypočúvania“, inými slovami mučenie. Ťažko potom hovoriť Číňanom, že vo väzniciach nemajú mučiť ľudí, keď USA robia to isté. Myslím, že morálna autorita západných krajín veľmi utrpela.

Ako vyzerá situácia s médiami v Číne?

Nie sú tu žiadne nezávislé médiá, hoci tu vychádzalo zopár dobrých ekonomických časopisov.

Ľudia získavajú informácie zo štátom kontrolovaných médií a sociálnych médií. Pre štát pracujú tisíce ľudí, ktorí píšu propagandistické články. Je to svet, v ktorom nie je nič, čím by sa dala posudzovať realita. Jednoducho neviete, čo sa v tej krajine deje. V televízii vidíte, ako sa lídri stretávajú s ľuďmi, oslavujú sa úspechy Číny, a poukazuje sa na chaos všade inde vo svete.

Obávate sa o budúcnosť slobodnej tlače v USA a v Európe?

Zatiaľ prežíva. Problém je, že ľudia nie sú vždy ochotní platiť za kvalitu. Niektorí ľudia potom čítajú veľmi dobre pripravené spravodajstvo, zatiaľ čo iní čítajú v podstate odpad. A to je problém, pretože v demokracii potrebujeme, aby boli dobre informovaní všetci, nielen elity.

Ako potom môžeme hovoriť ľuďom, že majú voliť inteligentne, keď nemajú dobré zdroje informácií. Nestačí, že k dobrým novinám sa dostanú elity, musia ich čítať všetci. Okrem toho, veľa ľudí nevie rozlíšiť, čo je dôveryhodné a čo nie, toto musíme učiť deti v škole, pomáhať im čítať kriticky a rozlišovať spoľahlivé informácie od nespoľahlivých.

Téma: Čína


Už ste čítali?