Hmly, nočné jazdy, hazardéri so smrťou. Aké je byť na čele vlaku

Cestujúci takú jazdu nezažije.

Dnešný rušeň má ďaleko od čias pary, na riadiacej doske sú monitory a výhľad je celkom iný než z vozňa. (Zdroj: SME – Marko Erd)

Máme hmotnosť 720 ton. A dĺžku 350 metrov. Za sebou ťaháme trinásť vozňov. Najviac, koľko môže byť v súprave osobného vlaku na Slovensku.

Dovedna je v nich asi tisíc ľudí. Celý ten kolos si to šinie naprieč krajinou. A na jeho čele sa usmieva Gregor Molnár.

Muž, ktorý patrí medzi 1200 rušňovodičov, ktorí dnes jazdia na Slovensku. Aj jeho otec je rušňovodič, životu na koľajniciach venoval štyridsať rokov.

Článok pokračuje pod video reklamou

„Mal som teda vzor a táto profesia mi učarovala už v mladosti, hoci kedysi mala väčší cveng. Otec si ju vždy vážil a stresy domov nenosil, no isto ich zažíval. Keby som potreboval, aj dnes sa naňho môžem kedykoľvek obrátiť,“ hovorí Molnár, ktorý je výnimkou v tom, že ako tridsiatnik patrí medzi tých mladších rušňovodičov.

Pretože mladí sa do tejto práce príliš nehrnú.

On jazdí desiaty rok. Predtým riadil nákladné vlaky, giganty s hmotnosťou aj tritisíc ton, no teraz sa s ním vezieme po najznámejšej linke z Bratislavy do Košíc, po ktorej sa denne prepraví 79-tisíc ľudí, na železniciach po celom Slovensku je to až 198-tisíc ľudí.

Jazdu rýchlikom obyčajný smrteľník takto nezažije. V kabíne rušňa máme cestu pred sebou ako na dlani. „Ten výhľad je celkom iný ako z vozňa, však? Mám ho rád,“ usmieva sa Gregor Molnár.

Detský sen alebo realita

Keď malí chlapci kreslia lokomotívy a hltajú rozprávky, kde sa vláčikom dymí z komína, nikomu neprekáža, že ich detský svet je od reality ďaleko. No časy pary sú dávno preč.

Vnútri rušňa sa to ponáša skôr na kokpit lietadla. Na riadiacej doske monitory, množstvo tlačidiel, každú chvíľu niečo pípa. „Máme píšťaly aj silnejšie húkačky pre kritické situácie,“ ukazuje Gregor Molnár.

Poruke má aj takzvané tlačidlo bdelosti. Musí ho stláčať v pravidelných asi desaťsekundových intervaloch, buď prstom na páke, alebo pedálom. Ak by to neurobil, vlak by úplne vyplo a zastavil by. Niežeby hrozilo, že zaspí. Ide najmä o to, aby predišiel situácii, že ho prepadne náhla telesná slabosť alebo by odpadol.

Takto môže jazdiť sám. Dnes je to bežná prax. Ustavične však musí sledovať trať a semafory, ktoré na železnici nazývajú návestidlá. „Je to oveľa ťažšie, ako riadiť auto,“ hovorí počas cesty.

Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom C5M27 na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:
Dočítajte článok - prihláste sa alebo si predplaťte SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 4 € každé 4 týždne. Pošlite SMS s textom C5M27 na číslo 8787, alebo kliknite na „Objednať cez SMS“ a odošlite predvyplnenú správu. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti platby:

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: Vlaky


Článok je zaradený aj do ďalších tém Víkend

Už ste čítali?