Jeho pradedo pohrebníctvo zakladal pred takmer osemdesiatimi rokmi, dedko pokračoval, rodičia opustili zamestnanie, aby sa rodinná tradícia neprerušila.
TOMÁŠ STRÍŽ zo sveta odprevádzal už asi dvetisíc ľudí. Ešte chodil do školy, keď musel vstávať viackrát za noc, aby šiel po mŕtvych. Namiesto futbalu chodil po cintorínoch a patológiách.
Neskôr ako prvý na Slovensku začal vyrábať prívesky s odtlačkom prsta zosnulého aj šperky z popola.
Ste už štvrtou generáciou pohrebníkov vo vašej rodine. Kedy ste si ako dieťa všimli, čím sa váš dedko zaoberá?
Dedko mal na dvore miestnosť, v ktorej boli naukladané kocky ľadu, kde bývali mŕtvi. Vtedy ešte neboli technológie, chladiarenské zariadenia. Mne sa to zdalo normálne. Mama vtedy robila lekárničku a otec sanitkára.
Až keď bol dedko na smrteľnej posteli, začalo sa o tom rozprávať. Rodičia sa rozhodovali, či prevezmú firmu, alebo sa budú venovať niečomu inému.
Pamätám si, že keď som bol v nemocnici, mal som dvanásť, trinásť rokov, mama mi povedala, že dali obaja s otcom výpoveď v robote a idú sa venovať tomuto.
Ja som si povedal, že treba pokračovať, keď už je to druhá, tretia generácia, nech to má symboliku.
Prečo sa váš pradedo rozhodol založiť v roku 1949 pohrebníctvo?
Zaoberal sa drevovýrobou, stolárstvom a to dopĺňalo profesiu pohrebníka už len preto, že v tom čase sa robili rakvy na mieru. Pokiaľ niekto v okolí zomrel, prišli za Strížom ako za stolárom a on šiel na miesto úmrtia, odmeral zosnulého a vyrobil rakvu na mieru.
Kedy ste sám začali vypomáhať vo firme?
Naši ma zapojili v pätnástich rokoch. V tom čase sme mali málo zamestnancov. Chodil som po mŕtvych v noci i cez deň, školu som dosť zanedbával. Vstával som každú noc štyri- aj päťkrát a ráno som šiel do školy. Pre mňa to nebolo zvláštne.