Čítanie na víkend: Prečo sa Slováci mračia a rozhovor so ženou astronauta

Pozrite si prehľad magazínového čítania.

Úsmev môže aj bolieť

Prečítajte si tiež: Prečo je večne usmiaty Slovák podozrivý

Na Slovensku pôsobí večne usmiaty človek často podozrivo. V Rusku môžete byť so stálym úsmevom na tvári ľahko považovaný za hlupáka, no v Spojených štátoch si naopak so zamračeným výrazom vypočujete odporúčania, aby ste sa ráčili usmiať.

Vedci zistili, že za popularitou úsmevu v niektorých krajinách a jeho zatracovaním v iných je aj to, z koľkých štátov pochádzajú ich obyvatelia. No dôvodov je ešte viac a sú zaujímavé.

Vedeli ste, že z devätnástich typov úsmevu máme iba šesť na tvári vtedy, keď sa cítime dobre? A verili by ste, že veľká časť ľudí vie presvedčivo napodobniť úprimný úsmev? Viac o tom, čo všetko sa skrýva za roztiahnutými kútikmi, zisťovala Ela Rybárová.

Rozhovor so ženou šéfa ISS

Prečítajte si tiež: On žije vo vesmíre, ona na zemi, funguje to

Keď si jej manžel, astronaut, vzal na polročný pobyt do vesmíru postavičku Krtka, celý svet sa pýtal, čo je za tým. Už predtým Andrew Feustel prekvapil tým, že kolegom v kozmickej lodi čítal Nerudove básne.

Prečo je práve Česko krajinou, ktorá vyváža do kozmu stopy svojej kultúry a prečo trvá tri dni, kým sa na Medzinárodnej vesmírnej stanici zmení moč na vodu, hovorí v exkluzívnom rozhovore Mária Šmýkala Indira Feustelová.

Nie je len tou, ktorá vytvára pre svojho muža rodinné zázemie, aby mohol ľuďom na Zemi prinášať zásadné informácie z „druhej strany“, ale aj uznávanou odborníčkou na riešenie patológie reči. Venuje sa pacientom, ktorí po mozgovej príhode alebo po úraze mozgu stratili reč alebo schopnosť prehĺtať.

Deň so žeriavnikom

Prečítajte si tiež: Žije na vysokej nohe. Žeriav ho vyliečil zo všetkých fóbií

Prší. Už od včerajška prší. Žeriav stojí, ramená mu moknú. Stavbyvedúci v unimobunke rozpráva do zahmleného okna. Už aby to prešlo, prosí. Vtom mu ktosi zaklope na dvere.

„Už to ustáva. Budeme pokračovať?“ spýta sa žeriavnik Martin Chudič a o tridsať minút už stúpa nahor do kabíny.

Okrem dažďa ho dokáže vylákať zo stavby aj hustá hmla, silný vietor alebo príliš nízke teploty. Inak pracuje neustále, dokonca aj keď hrozí, že žeriav spadne.

„Najťažšiu vec, ktorú som dvíhal, boli výťahové šachty. Vážili 7,2 tony. Po dlhom čase mi vtedy naozaj zredlo. Bolo to neuveriteľné. Nevedel som, čo sa deje, ani ako mám reagovať. Žeriav normálne začal praskať vo švíkoch a všetko sa ohýnalo a vŕzgalo,“ opisuje Martin jeden z najsilnejších zážitkov.

Žeriav vtedy kvílil ako staré železné vráta, Martin napriek tomu pokračoval. Rozkaz znel jasne, žeriav mal navyše ešte rezervu a mal by uniesť viac. Aj uniesol, nebezpečných zážitkov však naďalej pribúda.

Reportér Mário Šmýkal s ním strávil jeden deň, aby zistil, ako sa žije na vysokej nohe.

Ten, čo si trúfol na korunovačné klenoty

Prečítajte si tiež: Okradol kráľa, ten ho odmenil. Taký zlodej sa už v Británii nenarodil

Keď zaklopal na dvere londýnskej pevnosti Tower prezlečený za farára, nikto netušil, že to bude prvý a posledný človek, ktorý si trúfol ukradnúť britské korunovačné klenoty. Za tento kardinálny zločin však Thomas Blood namiesto sľučky dostal odmenu od kráľa.

„Blood bol arogantný, excentrický fantasta s veľmi presvedčivým vystupovaním znásobeným množstvom írskeho šarmu a dokázal obratne narábať so slovami, čo mu poslúžilo, keď sa dostal do úzkych,“ napísal o tejto rozporuplnej historickej postave Robert Hutchinson.

Jeho schopnosť uniknúť z každej nebezpečnej situácie bola natoľko legendárna, že úrady museli jeho telo exhumovať, aby verejnosť presvedčili, že je skutočne mŕtvy. Na to, ako si za krádež korunovačných klenotov vyslúžil pozemky aj štedrú ročnú rentu od kráľa, sa pozrela Ela Rybárová.

Letákový nálet na Viedeň

Prečítajte si tiež: Šokovaní Viedenčania zažili letákový nálet

Bola to letecká misia, ktorá vošla do histórie. Keď 9. augusta 1918 vrčali nad Viedňou letecké motory, spočiatku nikomu v uliciach nezišlo na um, že patria nepriateľským strojom.

Nad hlavné mesto habsburskej ríše prileteli spoza Álp, zo vzdialenosti vyše 500 kilometrov, čo bolo na konci prvej svetovej vojny niečo nebývalé.

Taliani však Viedeň nebombardovali, nad ulicami zhodili státisíce letákov.

Vojna medzi Talianskom a Rakúsko-Uhorskom trvala v lete 1918 už viac než tri roky.

Obe strany ničivý konflikt vyčerpával a hoci armáda podunajskej monarchie utrpela v júni porážku na Piave, nikto nevedel, dokedy bude krviprelievanie trvať.

Už ste čítali?