Tento hrad vonia inak. Žiadna zatuchlina. Tu sa stále žije a varí. Súkromný hrad Český Šternberk neďaleko Prahy prežil takmer nepretržite v rukách jedného rodu bezmála osemsto rokov. Hradný pán v ňom stále býva a navyše je celoročne prístupný turistom.
Stotisíc návštevníkov, ktorí ročne prejdú hradom Český Šternberk, od bytu Sternbergovcov oddeľuje len takzvaná Studená chodba.
Pána Zdeňka Sternberga, ktorého 22-krát pra- dedko tento hrad aj rod zakladal, však stretnú len výnimočne.
Hoci čoskoro oslávi 95 rokov, chodí stále bez pomoci a nemá ani načúvací prístroj. Upravený vzhľad a vyberané spôsoby nenechajú nikoho na pochybách, že ide o príslušníka jedného z najstarších žijúcich českých rodov.
„Prežil som všetky politické zvraty 20. storočia s výnimkou prvej svetovej vojny,“ začína rozprávanie hradný pán.
Sedíme vo východnej časti hradu, ktorá je najstaršia. Práve odtiaľ začal rozľahlý hrad budovať rytier Zdeslav z Divišova, dávny predok Zdeňka Sternberga. Symbol pre rod si zvolil podľa znaku Divišovcov, zlatej osemcípej hviezdy na modrom podklade.
Vtedy boli moderné ponemčené názvy, tak v mene rodu spojil hviezdu „Stern“ s kopcom „Berg“. Ich heslom sa stalo „Nescit Occasum“, čo možno preložiť ako „nikdy nezapadá“.
Na trojkolkách do rytierskej sály
Málokto sa dnes môže pochváliť, že strávil detstvo aj dôchodok na hrade. Zdeněk Sternberg zažil časy, keď bolo na hrade živo. Mal osem súrodencov a bol druhý najstarší. Jeho najmladšia sestra bola od neho o osemnásť rokov mladšia.
Rodičia vychovávali deti na vtedajšie pomery moderne. „Výchova bola veľmi zásadová, ale nie prísna. Nikdy som nedostal od otca zaucho. To, čo sa nesmelo, bolo ako zákon,“ opisuje Zdeněk Sternberg s tým, že sa s rodičmi rozprávali veľmi otvorene.
Hlavné zásady boli úprimnosť, neklamať a nebyť lenivý.
Čas, ktorý mohli s rodičmi stráviť, však mali obmedzený. „Doobeda bolo vyučovanie, poobede sa zas muselo spať. Do salónov, kde boli dospelí, sme smeli ísť iba od štvrtej popoludní asi do pol siedmej.“ Práve v tomto čase mohli ako malé deti popri rodičoch jazdiť na trojkolkách.
„Otec dal urobiť drevené šikmé plochy, nájazdy, tak sme mali na hrade pretekársku dráhu. Jazdili sme na trojkolkách až do rytierskej sály a naspäť,“ spomína s úsmevom.
Život na stredovekom hrade nebol taký nepohodlný, ako by sa mohlo zdať.