Drobná bielovlasá pani leží na posteli v kroksoch, drží veľkú látkovú bábiku a pozerá sa do prázdna. Keď vojde jej syn Dano, pozdraví ju, objíme a pobozká, trochu pookreje, ale stále nepohnute leží.
Okolo jej postele sú veľkorozmerné fotky najbližšej rodiny aj miest, ktoré má rada – tajchov nad Štiavnicou, Španej Doliny, odkiaľ pochádza, okolitých kopcov, kde je na bežkách aj s najstarším vnukom. Pred siedmimi rokmi, keď ešte dokázala bežkovať aj osem kilometrov.
Pani Mária Schmidtmayerová, ktorú volajú Marienka, má 65 rokov. Šestnásť rokov žije s Alzheimerovou chorobou, posledných šesť z toho v sociálnom zariadení.
„Maminka, dnes máme maratón v Bystrici,“ zvestuje syn mame novinky, hoci reakcia neprichádza. Doobeda je utlmená z liekov a ospalá. Keď na niečo za celé dopoludnie odpovie aspoň „áno“, je to dobrý deň.
Poobede je aktívnejšia, viac vládze, občas povie aj pár slov.
Syn jej chváli bielu košeľu, opisuje všetko, čo robí, a oslovuje ju nežne zdrobneninami, „zlatík“, „srdiečko“. Priniesol jej čerešne, drobné ovocie má najradšej. Načistí jej ho ako obvykle.
Dnes pôjdu na väčší výlet. „Každý deň chodíme von. Vďaka tomu je ešte mama na svete.“
Keď jej pomôže z postele, aby sa pri umývadle v izbe opláchli, Marienka sa zľakne vody. Plienku ošetrovateľka na požiadanie vymení. Postojačky uprostred izby. Párkrát nakukne do izby dezorientovaný iný pacient.
Rovnice aj ihla a niť
Nástup Alzheimerovej choroby pred päťdesiatkou je vzácny a pre človeka, ktorý je zvyknutý, že všetko zvláda sám, ako bola pani Marienka, aj mimoriadne ťažký.
Podnikateľka s renomovaným krajčírstvom, do ktorého chodila pani primátorová aj ľudia z Bratislavy, študovala na matematicko-fyzikálnej fakulte a nakoniec skončila ekonómiu.
„Bola jednou z mála žien, ktoré ´mali gule´ po revolúcii v roku 1990 hneď začať podnikať,“ opisuje Dano.