Nacistický lekár Josef Mengele vykonával počas druhej svetovej vojny v koncentračnom tábore v Osvienčime drastické pokusy na väzňoch.
Po príchode transportov s väzňami sa podieľal na rozhodovaní o tom, kto zomrie a kto bude žiť (živoriť). Jeho sadizmus a perverzná posadnutosť vytvorením čistej rasy nepoznali hranice.
Roky patril k najhľadanejším mužom sveta, no nikdy ho nechytili.
„Pre mňa to nebol žiadny lekár, ale bezcitný človek. Lekár prisahá na život, ale Mengele prisahal na smrť,“ povedala o ňom jedna z obetí jeho zvrátenosti Magda Sattlerová.
Esesák s vyznamenaním
Narodil sa 16. marca 1911 ako najstarší z troch synov v zbožnej rodine Karla a Walburgy Mengeleových v Günzburgu, malom mestečku na brehu Dunaja. Jeho otec vlastnil fabriku na výrobu poľnohospodárskych strojov.
Po maturite zvažoval, že sa stane zubárom, ale napokon sa rozhodol pre štúdium medicíny a antropológie na univerzitách v Mníchove, vo Viedni a v Bonne. V lete 1936 zložil lekárske skúšky a nastúpil na kliniku v Lipsku. Povolanie lekára ho však neuspokojovalo, chcel sa vrátiť ku genetickému výskumu.
V januári 1937 ho vymenovali za výskumného asistenta v Ústave tretej ríše pre dedičnosť, biológiu a rasovú čistotu vo Frankfurte. Bol členom personálu popredného európskeho genetika Otmara von Verschüra, veľkého obdivovateľa Adolfa Hitlera.
Von Verschür sa neskôr zrejme zasadil o Mengeleho pôsobenie v Osvienčime. Vo frankfurtskom ústave sa Mengele nadchol pre eugeniku (rasové vylepšenie populácie) aj pre nacistickú ideológiu. V roku 1937 požiadal o členstvo v nacistickej strane a o čosi neskôr sa úspešne usiloval o prijatie do jednotiek SS.
Ako vojenský lekár slúžil na východnom fronte v tankovej divízii Wiking v rámci jednotiek Waffen-SS. Vyznamenali ho Železným krížom prvej triedy za záchranu dvoch členov posádky z horiaceho tanku. V roku 1942 utrpel zranenie a vrátil sa do Nemecka. Povýšili ho na kapitána. Pôsobil v rasovom a osídľovacom úrade v Berlíne.
V máji 1943 dostal rozkaz na presun do okupovaného Poľska a 30. mája 1943 sa hlásil do služby v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau (Osvienčim-Brezinka).
Fascinovali ho dvojčatá
Osvienčim nepoznal žiadne právo na život ani žiadny súcit.
V najväčšom nacistickom vyhladzovacom tábore zahynulo počas vojny 1,1 milióna ľudí, prevažne Židov deportovaných z celej Európy. Obetí však bolo zrejme oveľa viac. Všetky záznamy o ľuďoch usmrtených v plynových komorách nacisti zničili.
Mengele sa stal šéflekárom ženského tábora v Birkenau. Bol často medzi prvými ľuďmi, ktorých väzni prichádzajúci do Osvienčimu-Brezinky stretli. Postával na železničnej rampe, ktorá slúžila na príjem a selekciu transportov určených na likvidáciu, hvízdal si melódiu z opery Tosca a jedným mávnutím ruky rozhodoval o živote alebo smrti. Vľavo plynová komora, vpravo otrocká práca...
„Bol vždy elegantný, nosil biele rukavičky, mal peknú tvár a oči, na ktoré sa nedá zabudnúť," spomínala na neho v dokumente Anjel smrti Ella Lingensová, bývalá väzenkyňa v Osvienčime.
Podľa svedkov naháňalo hrôzu jeho nevyspytateľné správanie. Väzňom napríklad vykal, všetkých zdravil alebo sa hral s deťmi, ktoré krátko na to usmrtil.
Podobne ako ďalší nacistickí lekári v rôznych koncentračných táboroch aj Mengele terorizoval väzňov zvrátenými pokusmi. Osvienčim mu poslúžil ako perfektné laboratórium.
Mengeleho fascinovali najmä identické dvojčatá. Tie mali rovnaký genetický základ, čo mu dalo príležitosť experimentovať na jednom z nich a porovnávať výsledky s druhým. „Keď mi vpichol do paže niekoľko toxických injekcií, sarkasticky sa usmial a povedal: Škoda, je taká mladá a zostávajú jej už len dva týždne. Ale ja som sa jeho predpovedi vzoprela,“ vravela v dokumente Eva Mozesová Kor, so sestrou Miriam jedna z obetí pokusov šialeného doktora.
Mengele zavraždil okolo tritisíc dvojčiat. Viaceré zomreli potom, keď im pichol do očí injekciu s cieľom zmeniť ich farbu z podradnej hnedej na árijskú modrú. Podľa svedkov mal jednu celú stenu vo svojom laboratóriu pokrytú prišpendlenými očami.
Vykonal tiež množstvo sterilizácií, aby našiel metódu aplikovateľnú na celú neárijskú rasu. Pri iných experimentoch spaľoval kožu väzňov, aby skúmal rýchlosť jej hojenia. Údajne tiež skúšal, ako dlho prežije novorodenec hneď po pôrode bez potravy.
Predmetom jeho záujmu boli tiež ľudia s telesnou deformáciou, napríklad trpaslíci. Väzňov, ktorí mu už nemohli poslúžiť ako pokusný materiál, nechal usmrtiť injekciou do srdca. Veľa času trávil v pitevni, kde skúmal mŕtve telá. Vyoperované orgány či kostry obetí posielal do Ústavu antropológie, ľudskej dedičnosti a eugeniky cisára Wilhelma do Berlína.
„Niektoré deti vraveli, že sa k nim Mengele správal veľmi prívetivo a dával im čokoládu. Ja som nič podobné nezažila. Vedela som, že sme mu vydané na milosť a keď bude chcieť, tak nás zabije. Vedela som tiež, že žijeme len vďaka jeho experimentom,“ dodala Eva Mozesová Kor. Jej rodičia a prarodičia skončili v plynovej komore. Ona so sestrou sa dočkali v tábore oslobodenia.