Keď Johnny Cash vyšiel vo Folsomskej štátnej väznici 13. januára 1968 na pódium, aby odohral koncerty, čo mu zmenia život, bol v zlej forme.
Nahrávacia firma mu hrozila ukončením spolupráce, závislosť od liekov sa mu vymykala spod kontroly a jeho osobný život bol v troskách. Uvažoval o samovražde.
No úspech, ktorý po týchto vystúpeniach prišiel, a platňa, ktorá sa stala najpredávanejšou, spustili jednu z najúspešnejších etáp v jeho kariére.
Cash vošiel do brán Folsomu ako utrápený country spevák na zostupe a vyšiel z nich ako hviezda hlavného prúdu, ktorá využila čerstvú slávu, aby vyše desať rokov podporovala väzenskú reformu.
A potom sa všetko s rachotom rozpadlo.
Osudová pesnička
Cash hral prvýkrát vo Folsome, väznici s maximálnou úrovňou ochrany za Sacramentom, v novembri 1966 – na naliehanie reverenda Floyda Gressetta, ktorý kázal v kostole vo Venture, kam Cash občas chodieval, a ktorý externe pôsobil aj vo väznici.
V roku 1968 sa sem spevák vrátil urobiť živé nahrávky z dvoch koncertov, jedného doobedňajšieho a jedného poobedňajšieho. Bojoval vtedy so svojím skeptickým hudobným vydavateľstvom Columbia Records, ktorému sa nechcelo nahrávky financovať.
Cashova milá, June Carterová, jeho skupina a celý tím sa ubytovali v neďalekom moteli El Rancho. V mestečku bol aj vtedajší guvernér štátu Ronald Reagan, ktorý tu zháňal peniaze, a tak sa zastavil na kus reči.
Gressett pustil Cashovi nahrávku Greystone Chapel, povznášajúcu baladu o nájdení Boha vo folsomskej kaplnke. Autorom bol Glen Sherley, profesionálny zločinec. V tamojšej väznici si odpykával trest za ozbrojenú lúpež.
Cash, ktorého pieseň dojala, si zapísal text do notesa. Úryvok znel: „Moje telo môže byť v múroch väznice/ale moju dušu oslobodil Boh.“ Dlho do noci sa pieseň učil a sľúbil, že ju na druhý deň zahrá.