Život mal stráviť na vozíku.
Veta „čo je malé, to je milé“ platí dovtedy, kým nejde o dospelého človeka. Mať 140 centimetrov veľa výhod neponúka. Práve naopak, osoby s achondropláziou musia improvizovať takmer vo všetkom. Tak ako aj 24-ročný Čech Lukáš Petrusek.
Narodil sa s genetickou poruchou rastu kostí a keď na koncertoch alebo v električke nastane tlačenica, je prilepený k niekoho bruchu či zadku, a problémy má aj s hlbokými nákupnými vozíkmi alebo na verejných toaletách.
„Najhoršie je to s pisoármi, ktoré sú mi celkom zbytočné,“ hovorí Petrusek.
Nad podobnými komplikáciami sa vždy len pousmeje, oproti pôvodným predpovediam sú teraz skôr za odmenu. Do piatich rokov totiž nechodil a už to začínalo vyzerať, že sa nikdy nepostaví ani na nohy. No zrazu sa stal zázrak.
Kým kedysi vystupovali nízki ľudia skôr v cirkusoch a v múzeách boli atrakciami, Lukáš Petrusek dnes hráva florbal, futbal, hokej, squash a tenis a ročne sa zúčastní na tridsiatich bežeckých pretekoch. Nárok na ZŤP preukaz však prednedávnom stratil, podľa úradníkov vraj nespĺňa normy.
Prvý krok
V detstve nad ním viacerí lekári mávli rukou a o invalidnom vozíku rozprávala aj jeho mama. Trikrát do týždňa s ním chodievala na rehabilitácie, no pomáhali mu len minimálne. Lukášovým záchrancom sa stal až jeho brat.
