Autor je teológ a spisovateľ
Nazývali sme ich súkromníkmi, občas to ešte niekomu ujde, dovážali Nutellu, prvé počítače, vietnamské handry, mali prvé kufríkové telefóny vyzerajúce ako atómové aktovky, na rokovania chodili v zelených sakách a kvetovaných kravatách, vyzerali ako detektívi z N. Y. Boli prvou generáciou terénnych liberálov, verili v slobodný trh a slobodnú súťaž, tí menší, opravári, obuvníci, majitelia malých potravín možno aj súcitnému kapitalizmu, v ktorom má každý svoj malý biznis a je spokojný.
Neskôr oslavovali deň daňovej slobody, keď začíname, ako nám vraveli, robiť pre seba a na seba, akoby sme dovtedy robili na niekoho iného, pretože štát bol v libertariánskej psychoanalýze despotický otec, ktorý okráda svoje deti, berie im vreckové a horalky. A hovorili si, že sú liberálmi, lebo boli také časy, kde sloboda vyzerala ako predaj teplých rožkov o polnoci a značky na autách podľa vkusu BA 007 Bond alebo SE 103 Love.
Na dôchodky sa pýtali Pinochetovho ministra, vzorom bol Singapur a dvadsaťštyri hodín otvorené kebaby, polícia mala byť súkromná, väznice takisto aj armáda, všetko malo byť v niečích rukách, pretože despotický otec z libertariánskeho podvedomia týraného cisárskou, fašistickou a komunistickou políciou neznášal autoritu štátu.
Hovorili, že sú liberáli
Libertariánstvo ovládlo časť slovenskej pravice nevídaným a neprimeraným spôsobom. Hovorili, že každý je strojcom svojho šťastia, ako protestanti z Texasu, keď sa ti darí, tak ťa má Boh rád, no ak si na dlažbe, tak je to tvoja vina a tvoje zatratenie.